Dve tváre mysle
Toto učenie Džigme Rinpočeho bolo uverejnené na jeho oficiálnych stránkach www.jigmela.org
Aby sme rozvinuli lásku a súcit, potrebujeme najprv porozumieť našej súčasnej situácii. Nato aby sme rozvinuli autentickú lásku a súcit je potrebné preskúmať naše emočné pochody a nepokoj, ktorý sa v našej mysli objavuje. Mali by sme sa snažiť byť si vedomí toho, čím sa myseľ zamestnáva. V tibetčine slovo "rušivé emócie" opisuje myseľ, ktorá je nepretržite v stave rozrušenosti. Neopisuje len jednu emóciu v jednom momente ale všetky z emócií so všetkými ich účinkami a dôsledkami.
Rušivé emócie
Rušivými emóciami sú: žiarlivosť, pripútanosť, hnev a rôzne iné štádiá, ktoré si uvedomujeme. Máme tieto emócie ale radi by sme sa ich zbavili. Keď sa objavia, bojujeme s nimi. Nechceme byť rozrušení. Potrebujeme ale porozumieť tomu, že emócie nie sú úplne negatívne. Ak nás rozrušujú, je tomu tak preto, že nevieme ako fungujú alebo čo s nimi môžeme robiť. Napriek tomu, emócie sú neoddeliteľnou časťou dynamických životných procesov.
Myseľ má dva aspekty: v tibetčine ješe a namše. Ješe je rozmer múdrosti, jasného myslenia, ktoré rozpoznáva samú seba a ktorá rozpoznáva emócie ako časť seba samej.
Namše/Ješe
Namše je vedomie, ktoré je obmedzené, oddelené alebo odpojené. Teraz sa nachádzame v tomto druhu vedomia, plného zmätku a rozrušení. Ale ješe a namše, múdrosť a zmätok sú dva aspekty mysle. Teda aj keď chceme, nedokážeme sa emócií zbaviť, zastaviť ich, ani sa ich vzdať.
Čo je ale dôležité je porozumieť tomu, ako emócie fungujú ako vyvstávajú a odkiaľ prichádzajú. Keď sa napríklad objavuje žiarlivosť, potrebujeme ju vidieť, byť si jej vedomí. Pokúsiť sa vidieť jej príčiny a jej následky. Nielenže potrebujeme rozumieť tomu aspektu emócií, ktorý nás vnútorne ovplyvňuje (takpovediac, čo sa deje v našej mysli/vedomí, ako vznikajú pocity), ale takisto si potrebujeme byť vedomí toho, čo nás núti konať skutky motivované a vyvolávané napríklad žiarlivosťou.
Ak sa dôkladne pozrieme na žiarlivosť v momente jej vzniku uvidíme, že si vyberáme pozíciu a zjavne naša pozícia je vždy tá najlepšia. Sú to tí druhí, ktorí sú na zlej strane. Je to trochu ako futbalové zápasy na Slovensku; predtým než zápas začína, vybrali sme si už "naše" družstvo. Vieme, že je to to družstvo, ktorému budeme v priebehu zápasu v televízii držať palce. Ak sme ale na cestách v Ázii alebo Latinskej Amerike a sledujeme v televízii futbalový zápas, sprvu sa nedokážeme ničoho chytiť. Sú tam dve družstvá s odlišnými farbami dresov. Veľmi rýchlo, bez toho aby sme si to čo i len uvedomili, vyberieme si farbu a družstvo. Následne budeme nami vybrané družstvo povzbudzovať a to druhé kritizovať.
Platí to nielen pre futbal; rovnaké procesy sa uplatňujú v množstve rôznych situácií, zastávaním sa niektorých, povzbudzovaním a kritizovaním iných. Väčšinu času zastávame takúto pozíciu úsudku: "Mýli sa, jeho názor je nesprávny. Je jasné, že nemôže mať pravdu, ja mám pravdu." Uvažujeme takto nepretržite a sme pohltení v dualite. Vždy si vyberieme najlepšie stanovisko a najlepšiu stranu; a najlepšie družstvo je samozrejme naše družstvo. Musíme mať pravdu. Sme ako sudcovia, vždy rozhodujúc, kto sa mýli a kto má pravdu. Konáme ako vysokí úradníci našej existencie.
Často sa na seba nedokážeme pozrieť, pretože je to príliš bolestivé alebo pretože neprestajne posudzujeme seba. Namiesto hovorenia, "to nemôžem akceptovať", alebo popretím situácie v ktorej sa nachádzame, sa potrebujeme skutočne pozrieť a vidieť; byť si vedomí toho, čo sa deje.
Buďte si vedomí
Schopnosť vidieť alebo byť si vedomí svojich emócií neznamená, že dokážeme zažívať emócie správnym spôsobom zo dňa na deň. Nemali by sme očakávať okamžitý výsledok ani by sme nemali takto chybne uvažovať: "Som žiarlivý, dobre to viem a nikdy sa to nezlepší!" Nie je otázkou previnenia ak priznáme, že sme zlí. Vina alebo previnenie nemá vo vedomí alebo ostražitosti žiadne miesto. Skôr je to otázkou videnia toho kým sme a čo je správne. Ak sme si vedomí, naše myslenie sa stáva jasnejším; potom je možné vidieť emócie v okamihu kedy vznikajú. Výsledkom je, že naša myseľ bude postupne slobodnejšia. Zbavíme myseľ akýchkoľvek prekážok. Pretože sa nedokážeme oslobodiť od všetkých prekážok ihneď, tento plod alebo výsledok nenastane okamžite. Iba preto, že sme sa rozhodli emóciám porozumieť neznamená, že im rozumieme. Napriek tomu ale kúsok po kúsku objavíme v nás skutočnú rovnováhu. Zistíme kým v skutočnosti sme. Následne si uvedomíme, že ostatní sú v rovnakej situácii ako my, že majú rovnaké emócie a zažívajú rovnaký zmätok.
Vezmime si napríklad dieťa, ktoré náhle plače lebo sme ho ponechali samé. Nie sme naň nahnevaní. Môžeme byť trochu podráždení ale nepociťujeme k dieťaťu nenávisť. Ospravedlňujeme plač dieťaťa tým, že je príliš mladé nato aby situácii rozumelo.
V inom prípade, ak sa u dospelého stretneme s rovnakou reakciou, okamžite si o ňom vytvoríme názor. Okamžite ho obmedzíme na základe nášho pohľadu na vec a nášho vnímania. Ak sa dokážeme preniesť cez našu subjektivitu, ak si dokážeme byť viac a viac vedomí toho, čo sa deje v našom vnútri, potom namiesto toho, aby sme videli chyby iných, upokojíme naše vlastné mysle. Budeme viac v pohode a pokojní. Ak nastane akákoľvek situácia, nezažijeme ju z pohľadu chýb druhých ale z pohľadu hľadania možného riešenia, ktoré je pozitívne. Namiesto posudzovania, myslíme: "Ako môžem pomôcť nájsť riešenie z tejto situácie, ktoré je pozitívne pre neho aj pre mňa?" Postupne sa zmiernime zvnútra – od nevľúdnosti ega dospejeme k prívetivosti súcitu.
