Životopis Gendün Rinpočeho
„Gendün Rinpoče bol jogín. Skutočne ho môžete nazývať veľkým meditačným majstrom, pretože od útleho detstva sa oddal ceste meditácie a až po osvietenie sa svojho sľubu nevzdal. Presne takto sa dosiahuje osvietenie; plnením záväzkov, ktoré ste dali. Nie je ľahké byť ako on.“—Šamar Rinpoče
„Láma Gendün je ako Milarepa. V tomto živote dosiahol stav Dordže Čhanga.“—16. Karmapa Rangdžung Rigpä Dordže
Gendün Rinpoče bol výnimočná bytosť, veľkým príkladom dokonalého mnícha, jogín a meditačný majster. Bol jedným zo starej generácie veľkých realizovaných bytostí, „mahásiddhov“ Tibetu. Mal schopnosť zrozumiteľne podať jeho učenie všetkým druhom bytostí. Gendün Rinpoče, stelesnenie láskavosti, súcitu a jednoduchosti, prispel k veľkému rozmachu dharmy v Európe, kde má mnoho nasledovníkov.
Stručný prehľad života Lámu Gendün Rinpočeho
„Nemám životný príbeh, pil som čaj a jedol campu.“—Gendün Rinpoče
Gendün Rinpoče sa narodil v roku Zemného koňa (rok 1918) v oblasti Kham východného Tibetu v časti nazývanej Nangčhen, kde sú obyvatelia povestní svojou statočnosťou a čestnosťou. Mnoho z nich tradične oddalo svoje životy mystickému asketizmu a meditovaniu v jaskyniach. Rodisko Lámu Gendüna je uctievané ako miesto kde sa za mimoriadnych okolností narodil slávny jogín, nazývaný Sangje Jerpa. Legenda hovorí, že Sangje Jerpa bol živený mliekom samice jaka (tib. dzo) a neskôr meditoval v jaskyni horského úbočia, kde dosiahol úplné osvietenie. Na kamennej stene je stále možné vidieť odtlačok kolesa dharmy, ktoré sa samovoľne objavilo ako svedectvo jeho realizácie.
Rinpočeho otec Mong-je Dargje bol sochár mantier z dreva a kameňa. Od jeho útleho detstva, Láma Gendün cítil hlbokú túžbu po duchovnom živote. V letných mesiacoch, keď jeho rodičia odviedli svoje čriedy na pastvy, žila celá rodina spolu vo veľkom stane. Najobľúbenejšou hrou Rinpočeho bolo hľadať skryté miesto, kde by nazbieral lístie a konáre na postavenie zrubu. Vstúpil by doň, sadol do meditačnej pozície a prehlásil: „Som pustovník“. Potom malý chlapec spravil z kúska zeme miesto na sedenie, naplnil vázu vodou a inými látkami, usadil sa na svoj improvizovaný trón a zatiaľ čo recitoval modlitby, udeľoval iniciácie.
Rinpoče o tomto období povedal: „I keď som v tom čase neprijal žiadne náboženské vzdelanie, všetko moje odhodlanie smerovalo k čistej dharme. Pozoroval som život, ktorý viedli moji rodičia, ktorí boli jednoduchí a priami ľudia a ako som zistil, že boli len pohltení týmto životom, povedal som si: „Všetky záujmy spojené so svetom sú zbytočné a nemajú žiadnu budúcnosť. Na čo im budú v čase smrti? Bežným životom sa nedosiahne nič dobré. Môže to viesť len k utrpeniu. Hlboko som uvažoval o utrpení, ktoré podstúpili bytosti v peklách a o jidakoch. Pochopil som, že ich podmienky boli výsledkom ich pohltenia výhradne svetskými aktivitami v minulých existenciách. Pocítil som veľkú ľútosť nad ich bolesťou a bál som sa, že v čase smrti stretne mojich rodičov rovnaký údel. Uvažujúc intenzívne týmto spôsobom, sa moja myseľ navždy odvrátila od svetských záležitostí. Môj otec sa ma usilovne snažil naučiť jeho remeslu, ale jeho úsilie bolo márne. Stále som nebol schopný správne používať náradie. Moji rodičia sa obávali o moju budúcnosť a nakoniec podvolili mojim opakovaným žiadostiam nájsť učiteľa od ktorého by som sa mohol učiť svätú dharmu. Odhodlali sa ma vziať do susedného kláštora Kjodrag, kde som mohol získať aj náboženské vzdelanie aj zaopatrenie mojich materiálnych potrieb.“
Približne vo veku sedem rokov, začal Rinpoče svoje učňovské roky kláštorného spôsobu života. Hoci sa prispôsobil pravidlám komunity, o tradičné aktivity mníchov ako čítanie a recitovanie textov, výrobu toriem, náboženské tance a iné formálne štúdie sa zaujímal málo. Na rozdiel od ostatných bol spokojný iba keď zotrvával v meditácii a roky strávil učením sa meditovať v stopách veľkých realizovaných majstrov, ktorí žili v kláštore. Celou svojou bytosťou túžil len po praxi tajnej mantry — vadžrajány, rýchlej cesty duchovnej realizácie.
Počas tohto obdobia vzdelávania, Rinpoče dokončil mnoho ústraní v osamotení. V sedemnástich rokoch prijal hlavné kláštorné vysvätenie Gelong a keď mal dvadsaťjeden rokov, vstúpil do kláštorného centra pre odosobnenia, aby dokončil tradičné trojročné a trojmesačné ústranie. Vzrušený neupadajúcou dôverou a oddanosťou, bol dokonalým príjemcom učení a jeho myseľ bola dokonale nasýtená mysľami jeho učiteľov. Praktikoval Šesť jóg Náropu. V tej dobe už nenosil žiadne iné šaty, okrem jedného bieleho bavlneného prestieradla. Vďaka jeho realizácii jógy psychického tepla – „tummo“, taktiež zdokonalil schopnosť roztápať sneh. Dokonca aj uprostred zimy ostával v jeho cele bez kúrenia a prostredníctvom sily samádhi ju vyplňoval teplom. Ďalším znakom jeho majstrovstva meditácie bolo, že viac nepociťoval hlad ani smäd a prijímal len veľmi malé množstvo potravy. Získal priame a konečné pochopenie všetkých stavov mysle, vrátane tých najjemnejších.
Po trojročnom odosobnení zostal ešte niekoľko rokov v kláštore Kjodrag, kde sa intenzívne koncentroval osamelej meditácii v prísnej izolácii. Jeho dvere boli zatvorené a jeho jediným návštevníkom bol kuchár, ktorý sa o neho staral a mal kľúče od jeho cely. Jedného dňa ho prišiel navštíviť jeho korenný láma Tulku Kjodragu Tenzin, otvoril dvere jeho cely a povedal mu: „Teraz je čas vyjsť von. Tvoja meditácia sa zavŕšila. Získal si realizáciu praxe. Už pre teba nie je užitočné ostávať v ústraní. Si skutočným držiteľom náhľadu a odteraz môžeš pre mnohých konať dobro. Tvoja realizácia je nezlomiteľná, si ako skala zo zlata. Môžeš si tým byť istý! Teraz konaj podľa tvojej vlastnej vôle.“ Napriek týmto slovám, Rinpoče ostal v ústraní. Po druhej návšteve Tenzin Rinpočeho, rovnako ako presvedčivom naliehaní Khenpa Mingjura, siddhu, ktorý sídlil v kláštore a bol jedným z jeho prvých korenných lámov, nakoniec akceptoval ich dožadovanie a zanechal ústranie.
Rinpoče potom podnikol púť na ktorej navštevoval posvätné miesta Tibetu a Nepálu, robil hojné darovania a vykonával mocné priania. Po roku, pokračoval v praxi, meditoval v rôznych jaskyniach veľkých siddhov minulosti, ako Guru Rinpoče a Milarepa. V nich Rinpoče dokončil svoju realizáciu. Hoci je pre bežnú bytosť ťažké určiť kvality osvietenej bytosti, sila jeho náhľadu a hrejivé vyžarovanie jeho súcitu boli pociťované okamžite. Gendün Rinpoče bol taktiež zreteľne výnimočný kvôli jeho schopnosti potlačiť a premeniť neľudské bytosti, zlomyseľných duchov, ktorý zapríčiňujú všetky druhy nevyrovnanosti, fyzických a duševných chorôb, zlé vplyvy a prekážky, kvôli ktorým ľudia trpia.
V roku 1959, keď udalosti v Tibete nabrali na intenzite a vojenská okupácia bola zavŕšená sa Rinpoče stále nachádzal na ústraní. Potom sa objavilo ochranné božstvo, ktoré ho viedlo na juh a uisťovalo ho o jeho momentálnej a budúcej ochrane. Bez akýchkoľvek vedomostí, ktorou cestou sa vydať, Rinpoče odišiel. Spoliehajúc sa na silu útočiska v Tri klenoty, úspešne prekročil hranice Číny a dorazil do Indie bez toho aby na ceste čelil ťažkostiam.
Len čo dorazil do Indie, Rinpoče odišiel hľadať Gjalwa Karmapu, ktorý mu zveril vedenie novo založeného kláštoru vo východnom Bhutáne. Na tejto pozícii pokračoval tri roky. Potom, vďaka láskavosti Gjalwa Karmapu, mohol ísť do Kalimpongu a ostať v dome mecenáša. Tam v prerušovanom ústraní ostal ďalších dvanásť rokov. Každý rok chodieval Rinpoče do kláštora Gjalwa Karmapu, Rumtek, kde od neho prijal množstvo transmisií. V roku 1974, keď sa Karmapa pripravoval na svoju prvú návštevu na Západe, oslovil Rinpočeho nasledujúcimi slovami:
„Idem cestovať po Európe a Amerike. Ľudia na Západe nepoznajú posvätnú dharmu a veľmi trpia, pretože ich mysle sú rozrušené pýchou, žiarlivosťou a nenávisťou. Samotná posvätná dharma môže byť liekom na ich utrpenie. Ak sa spoja podmienky pre rozvoj učenia, budeš zodpovedný za jeho šírenie v Európe. Nemám o tom pochybnosti, poznám znamenia; viem, že si láma, ktorý priviedol svoju prax do konca. Nadišiel pre teba čas, aby si bytostiam prinášal úžitok.“
Rinpoče spomína na svoju reakciu: „Cítil som sa zdrvený vyhliadkou na splnenie takejto úlohy. Ostal som nemý, neschopný odpovede. Karmapa potom položil na moju hlavu ruky a usmievajúc sa, mi povedal: „Sponzor, pán Benson mi venoval časť jeho majetku vo Francúzku. Je potrebné tam založiť významné centrum pre šírenie posvätnej dharmy. Mnoho ľudí potom bude mať prístup k učeniu a to bude pre ľudí na Západe veľmi prospešné. Preto pôjdeš do Európy. Neboj sa, pre splnenie tejto úlohy máš potrebnú karmu. Nadišiel čas aby si začal konať. Som Karmapa, ak máš trocha dôvery v meno Karmapa, tak musíš veriť tomu, čo hovorím“, uzavrel to so smiechom. Reagoval som: „Som starý muž.“ Gjalwa Karmapa odpovedal: „To je pravda, že si starší, ako ja.“ Napriek tomu sa od teba odlúčim skôr a ty ma uvidíš znova ako dieťa. Tvoja aktivita je veľmi úzko spojená s mojou vlastnou. Znovu sa v mojej tesnej blízkosti objavíš v dvoch životoch, po ktorých manifestuješ svoje plné buddhovstvo.“
Láma Gendün Rinpoče pricestoval do Francúzka v auguste 1975. Odvtedy sa neúnavne oddal úlohe, ktorú mu zveril Gjalwa Karmapa; ľuďom na západe odovzdávať autentickú dharmu. Jeho aktivita ho zaviedla do veľkého počtu európskych krajín. Zomrel 31. októbra 1997 v jeho izbe v Dhagpo Kundrel Ling v Auvergne.
Gendün Rinpoče spomína: „Mal som 15 alebo 16 rokov, keď 16-ty Gjalwa Karmapa navštívil náš kláštor. V tom čase bol ešte stále malým dieťaťom a sprevádzal ho predošlý Situ Rinpoče. Karmapa ostal tri dni, pričom spravil ceremóniu koruny s malou čiernou čiapkou, pretože si ešte nemohol dať veľkú. Takisto nám odovzdal splnomocnenie Čenreziga. Po jeho návšteve som začal trojročné ústranie a po ňom som šiel na jednoročnú púť po Tibete, ktorá má priviedla do Tsurpu11. Opäť som sa stretol s Karmapom a zúčastnil som sa ceremónie koruny.
Z centrálneho Tibetu som cestoval priamo späť domov do Khamu vo východnom Tibete, kde som strávil v osamelom ústraní približne deväť rokov. Karmapa potom znova navštívil Nangčen. Bol postavený veľký stan a mnoho ľudí sa na Karmapu prišlo pozrieť. Celá naša komunita tam bola, okrem našich kuchárov. So mnou cestovali dvaja z mojich priateľov z ústrania a po stretnutí s Karmapom sme strávili niekoľko rokov meditovaním v horách v úplnom odlúčení. Potom sme šli na Urgjen Rinpočeho miesto pre ústrania v Kongpo, kde sme praktikovali šesť mesiacov. Naša ďalšia púť trvala tri roky. Cestovali sme Tibetom až k hore Kailás. Potom sme cítili, že je čas vrátiť sa domov.
Na tejto ceste sme opäť navštívili Tsurpu. Počuli sme, že Karmapa už bol na svojej ceste z Tibetu (po čínskej invázii) a zotrvával v Paltsen Džowo Ri. Okamžite sme vyrazili, aby sme sa tam k nemu pridali, ale v ceste nás zastavili Číňania. Potom sme stretli priateľov a príbuzných v meste s názvom Nje, kde sme pratikovali Dordže Trollö, rituál na prekonanie rušivých vplyvov. Nakoniec sme zistili, že 16-ty Karmapa dorazil do bezpečia v exile. Potom sme boli na ústraní v jaskyni vysoko v horách v údolí s názvom Lo, kde kedysi praktikoval a meditoval Rečungpa. Počas rituálu Tsok sme spravili rozhodnutie ujsť z Tibetu, ale vyzeralo to takmer nemožné, pretože Číňania už odrezali všetky únikové trasy. Stretli sme mnoho Tibeťanov, ktorí nám povedali o svojich neúspešných pokusoch utiecť a o neexistencii ďalších priechodných trás. Požiadal som o pomoc a ochranu Tri klenoty; poprosil som ich aby ma viedli, pretože som bol odhodlaný odísť. Ďalší Tibeťania sa ma snažili odhovoriť, pretože boli presvedčení, že Číňania by ma spoločne s ostatnými zabili. Ale ja som si bol istý, že útek je najlepšou vecou, ktorá sa dá spraviť a že Tri klenoty nás budú ochraňovať. Naša úniková trasa nebola skutočnou cestou. Na jednej strane boli veľmi strmé útesy a na druhej strane Brahmaputra. Číňania mali pod ich kontrolou celú trasu. Aby sme neboli viditeľní, čakali sme kým nenastane ticho noci. Číňania mali baterky a my sme sa k nim priblížili tak blízko, že sme mohli vidieť žiaru ich cigariet, paru z ich hrnčekov na čaj, jednoducho sme sa modlili k Trom klenotom a prešli sme. Trvalo mi dve hodiny, kým som prešiel cez čínske hranice a určite to bolo kvôli požehnaniu útočiska, že nás nechytili. Tibeťania, ktorí ma sprevádzali boli ohromení a veľmi vďační. Mysleli si, že to bol zázrak.
Na našej ceste do Indie sme tri týždne nikoho nezazreli. Len v blízkosti indickej hranice sme stretli niekoľko odbojových bojovníkov. Jeden z nich bol chorý, zvinutý vo veľkej bolesti. Ako lámov nás požiadal, aby sme mu pomohli. Tak som sa za neho modlil, dal som mu požehnanie a krátko na to sa vyliečil. Odbojoví bojovníci odovzdali ich ďašiemu postu správu, že na ceste je významný láma a že by mali spraviť všetko aby mu pomohli. Týmto boli prekonané všetky ťažkosti.
Raz sme v Indii boli tri dni v tábore pre utečencov Musamari. Indická vláda nás potom informovala, že by sme mali ísť pracovať s 300 utečencami s provincie Kham do Sikkimu. Mnohí mali ako robotníci pri výstavbe ciest ťažkosti a žiadali ma aby som pre nich robil priania k Tare. Potom som nasledujúce tri týždne strávil v Sikkime z Khampskými utečencami.
Počas tohto obdobia som zistil, že Karmapa bol v Rumteku, a tak som tam išiel s priateľom. Keď sme dorazili do kláštora bol večer a mnísi sa zdržiavali vo svätyni, kde robili púdžu. Karmapa tam bol tiež a dal mi signál aby som šiel za ním. Práve bola mníchom podávaná polievka a Karmapa im nariadil aby dali aj mne. Mních zodpovedný za podávanie polievky mi povedal, že by som ju mal vypiť vonku, ale Karmapa ma pozval aby som ostal a keďže som v tom čase nemal ani misku, postaral sa aby som jednu dostal. Po púdži šiel Karmapa hore do svojej izby. Chceli sme s ním hovoriť a tak sme ho po schodoch nasledovali, ale mnísi nás zastavili a povedali, že by sme mali prísť nasledujúce ráno, pretože Karmapa návštevy večer nikdy neprijíma. Ako sme schádzali po schodoch jeden z karmapových mníchov bežal za nami a povedal nám, že Karmapa chce vidieť dvoch starších hosťujúcich lámov a že by sme mali okamžite prísť. Nakoniec sme s Karmapom boli a on nás požehnal obidvomi rukami. Jeden z jeho pomocníkov nás chcel znova poslať preč, ale Karmapa nás požiadal aby sme ostali. Povedal nám, že by sme mali odísť z Rumteku. Povedal, že ak by sme sa mohli o seba postarať, mali by sme to spraviť. Ak nie, kedykoľvek by sme o tom mali informovať jeho mníchov a oni by sa o nás postarali. Ak by nám mnísi nemohli dať to čo potrebujeme, Karmapa by kuchyni nariadil aby nám dali čokoľvek, čo by sme potrebovali. Len ťažko sme mohli uveriť tomu čo sa dialo.
Samozrejme môj priateľ a ja sme boli v prítomnosti Karmapu a z prijatia jeho požehnania šťastní. Nevedeli sme ale presne čo máme robiť. V skutočnosti sme nechceli žiť v kláštore. Hovorí sa, že ak niekto strávi príliš veľa času v blízkosti lámu, hrozí že pretrhne samája. To sa nám nikdy nestalo a nechceli sme aby sa to vyvíjalo týmto spôsobom. Súčasne sme Karmapu nechceli obťažovať našimi osobnými starosťami.
Krátko nato nás chcel Karmapa znova vidieť a povedal nám, že by sme mali nasledujúce ráno sprevádzať Khenpa do Bakci. V Kalimpongu sme mali ostať v dome jedného z karmapových štedrých sponzorov. Avšak bol tu malý problém. Khenpo bol držiteľom indického pasu s ktorým mohol do Bakci cestovať kedykoľvek, ale my sme mali len sikkimské preukazy a pre túto cestu sme potrebovali špeciálne povolenie. Karmapa okamžite kontaktoval sikkimské úrady a požiadal ich aby nám vydali potrebné dokumenty. Skutočne nás chcel poslať s Khenpom. Všetko fungovalo dokonale a my sme sa ďalší deň vybrali do Kalimpongu.
Nespomínam si presne ako dlho som žil v Kalimpongu s karmapovým sponzorom, ktorý mal hneď vedľa domu veľkú svätyňu. Staral sa o mňa tak dobre, že som celý svoj čas mohol venovať praxi dharmy, bez toho aby som musel robiť čokoľvek iné. Nemusel som nikde ísť, ani kvôli vedeniu rituálov. Môj sponzor potom cestoval mnoho mesiacov a tak som aj ja opustil Kalimpong. Išiel som do Dardželingu, kde som stretol niektorých priateľov a jeden mesiac som v Sonade strávil s Norlom.
Karmapa ma potom zavolal do Sonady a povedal mi, že by som mal teraz odísť do Bhutánu. Povedal som mu, že to neurobím, pretože som sa už rozhodol ísť s Norlom na trojročné ústranie. Karmapa odpovedal: „Nie, určite nie“, a Tsongpon Končoga poslal aby ma na džípe okamžite odviezol do Bhutánu. Kráľovná práve vybudovala svätyňu, ktorú zverila Karmapovi. Mojou skutočnou túžbou však bolo pokračovať v praxi v ústraní. V skutočnosti sa to aj stalo a ja som mohol osamote praktikovať v blízkosti kráľovského palácu, až kým ďalšia osoba neprebrala zodpovednosť za vedenie rituálov vo svätyni.
Bhutánsky kráľ potom zomrel. Karmapa a Dudžom Rinpoče boli pozvaní, aby viedli pohrebné obrady. Tieto obrady pozostávali z určitej formy praxe Čöd a obaja majstri ma požiadali, aby som ich vykonal. Na ceste do Timbhu som chvíľu zostal v Pagdru Tagtsang, kde sme praktikovali 100 000 opakovaní Guru Rinpočeho tsok rituálu Sampa Lhundrup. O tieto obrady požiadala matka kráľovnej.
V tom období sídlil v Pagdru Kyjču, Dilgo Kjentse Rinpoče. Požiadal ma aby som za ním prišiel a skončilo to tak, že som tam ostal týždeň. V tom istom čase Tobga Rinpoče práve postavil dom a hľadal lámu, ktorý by vykonal rôzne konsekračné obrady. Bol som pozvaný, aby som to pre neho urobil. Jedného dňa mi Dilgo Kjentse Rinpoče povedal, že by som mal ísť do Európy a že by mi mohol pomôcť získať pas. Avšak ja som mu povedal: „Ja do Európy nikdy nepôjdem“. Kjentse Rinpoče sa ma opýtal či som si tým istý a ja som povedal: „absolútne istý a to je moje konečné rozhodnutie“. On iba odpovedal: „Nechceš ísť do Európy, ale aj tak pôjdeš“.
Krátko nato sa Karmapa vrátil do Bhutánu a ďalší deň ma pozval na raňajky. Ako som s ním sedel, povedal mi, že by mal cestovať na Západ navštíviť mnoho krajín. Karmapa chcel zistiť, či by na Západe existovala otvorenosť Buddhovým učeniam. Karmapa mi povedal: „Ak bude na Západe všeobecný rozvoj pozitívny, tak budeš musieť ísť. Nemal by si protestovať a naliehať, že by si radšej ostal tu. Povedal som Bhutánskemu ministrovi vnútra, že by si potreboval pas a on už začal robiť potrebné kroky. Ak budem mať dojem, že dharma môže na Západe prosperovať, uvidím či je vhodnejšia Amerika alebo Francúzko. Potom by si tam mal založiť centrum dharmy a kláštor. Bolo spravené rozhodnutie a ty by si nemal odporovať.“ Sedel som úplne bez slova. Pomyslel som si: „Čo môžem povedať – nič nedokážem?“
Späť k Tobga Rinpočemu. Povedal som mu, že Karmapa mi odporučil mnoho rôznych vecí. Rinpoče sa opýtal čo sa stalo a ja som mu povedal: „Karmapa povedal, že by som mal ísť na miesto, ktoré sa volá Európa“. Tobga Rinpoče reagoval: „Tak by to malo byť. Mal by si ísť na Západ“. Odpovedal som: „Ak to tak je, tak potom poviem nie. Ospravedlním sa Karmapovi a poviem mu, že nemôžem ísť.“ Požiadal som Tobga Rinpočeho, aby mi požičal jeho auto, pretože som si to chcel okamžite s Karmapom vyjasniť. Avšak on povedal: „Nedokážeš nič zmeniť. Už som o tom s Karmapom hovoril a aj minister vnútra sa snažil zmeniť Karmapov názor. Napriek tomu Karmapa trvá na tom, že musíš odcestovať na Západ. Ak teraz pôjdeš a požiadaš ho aby ťa neposielal, urobí ho to len nešťastným.“
Toto spôsobilo, že som sa vzdal myšlienky ísť za Karmapom znovu. Krátko nato Karmapa odcestoval na Západ. Pri návrate z jeho ciest, Karmapa poslal svojho osobného asistenta Sinpöna, aby ma zobral do Rumteku. Okamžite sme odišli a ja som šiel priamo za Karmapom. Povedal mi o svojich cestách a povedal: „Práve som prešiel celú Ameriku a Európu. Som si istý, že buddhimus bude prosperovať. Podľa toho, ako je rozvinutá prax sa zdá, že v Európe bude viac aktivity. Vo Francúzku som už dostal kúsok zeme. To je tam kde by si mal ísť.“ Odpovedal som: „Čo by som tam mal robiť? Nie som schopný ničoho. Prečo to musím byť ja, kto tam pôjde?“
Karmapa jednoducho odpovedal: „Neuvažuj tak. Keď si prvýkrát prišiel do Rumteku, povedal som ti aby si ostal a viedol trojročné ústranie. Ale Khenpo išiel do Bakci a tak som ťa okamžite poslal s ním. To malo tiež dôvod. Pochop, ty a ja máme špecifické karmické prepojenie. Kdekoľvek prinášam dharmu, ty si prvý kto ide, ako priekopník. Preto som ťa predtým poslal s Khenpom. Preto musíš ísť teraz určite na Západ. Pre budúcnosť je to dôležité a priaznivé. Nemôžeš protestovať. Musíš ísť. V Európe musíš dávať požehnanie, iniciácie a učenia dharmy. Jednoducho rob to, čo robí Kalu Rinpoče. Nemal by si o sebe tvrdiť, že si bezvýznamný, nedôležitý láma, ako keby si bol nikto. Medzi tebou a Kalu Rinpočem nie je ani najmenší rozdiel. Pretože si úplne sebaistý, môžem ti povedať o tvojej minulej karme, ktorá ti toto všetko umožňuje spraviť. Môžem ti povedať kým si bol v minulých životoch. Ale ak to nechceš vedieť, môžem ti to povedať inokedy.“ Odpovedal som, že to určite nepotrebujem vedieť a že by mi nemal hovoriť nič.
Karmapa pokračoval: „Keď už budeš v Európe, mal by si postaviť svätyňu, kláštor, centrum pre ústrania a učiť dharmu. Nemal by si svoju aktivitu dharmy obmedzovať na jednu krajinu alebo malú oblasť. Skôr rozširuj dharmu všade. Týmto spôsobom s ňou bude mať kontakt mnoho ľudí a budú rozvíjať dôveru v buddhizmus. Musíš ísť čoskoro, pretože čas dozrel a je treba konať v správnom čase. Ľudia majú veľmi silné emócie a situácia sa môže zmeniť veľmi rýchlo. Preto musíš ísť na Západ teraz. Doba sa veľmi skomplikovala. Ak nebude dharma všadeprítomná, objaví sa enormné utrpenie, podobné utrpeniu, ktoré zažívajú bytosti v pekelných oblastiach. Ak sa nám podarí zaviesť dharmu všade, toto utrpenie bude minimalizované. Potrebujeme ľuďom poskytnúť možnosť pochopiť ich emócie, rozlišovať medzi pozitívnym a negatívnym, aby tak mohli konať pozitívnym spôsobom. Toto môže byť pre svet prospešné a preto ťa posielam na Západ. Pre bytosti je extrémne dôležité skutočne vytvárať prospech a na to je nevyhnutné aby bola dharma prítomná všade.“
Karmapa pokračoval: „Pre Tibet bude veľmi náročné dosiahnuť nezávislosť. Aj keby k tomu došlo, určite sa nebudeme môcť vrátiť. Ostaneme tu v Indii. Okrem toho nastane doba, keď nebudú mať tulkuovia kde žiť. Ak teraz pôjdeš, budeš schopný vybudovať miesto, kde bude môcť ich aktivita prosperovať pre úžitok bytostí. Kvôli tomu musíš postaviť tento kláštor. V Tibete bude dharma ustanovená opäť a veľmi malé množstvo ľudí bude opäť schopných praktikovať. Budú ale môcť praktikovať len popri ich práci. Už nikdy to nebude tak ako to bolo v minulosti, kedy sa ľudia mohli plne koncentrovať na ich prax dharmy. Preto je viac ako pravdepodobné, že dharmu v Tibete bude veľmi ťažké úplne stabilizovať a tak tam nevydrží dlhú dobu. V Bhutáne je situácia dobrá, avšak nie je jasné ako stabilná bude v budúcnosti. V Sikkime je to teraz veľmi dobré, ale Sikkim čoskoro stratí svoju nezávislosť. Čo sa týka Rumteku, tak neostane tak ako je teraz. Je možné, že relikvie budú v Rumteku vo veľkom nebezpečí. Kvôli tomu teraz uvažujem, že ich vezmem na Západ, kde je situácia stabilnejšia. Je tu veľa dôležitých relikvií. Bolo by prehnané povedať, že polovica relikvií ktorú sme mali v Tibete je teraz v Rumteku. Najdôležitejšie relikvie som pozbieral zovšadiaľ a je tu určite jedna tretina. Bol som schopný ich zachrániť tak, že ani jedna vzácna relikvia nezostala v Tsurpu. Avšak v budúcnosti nastane veľké nebezpečenstvo, že sa v Rumteku stratia. Preto dúfam, že ich budem schopný zachovať na Západe. Preto by si mal určite vybudovať vhodný kláštor. Už teraz by som chcel aby si na Západ zobral niekoľko z týchto dôležitých relikvií, ktoré si videl včera. Odpovedal som, že by som nechcel. Skôr či neskôr by ma začali ohovárať, že láma Gendün iba vzal relikvie. Nateraz som povedal, že je lepšie držať ich v Rumteku. Po tomto mi ukázal mnoho sôch vrátane veľmi posvätných, ktoré vyžarovali požehnaním. Zdôraznil, že v blízkej budúcnosti by som mal určite tieto relikvie vziať na Západ aby sa zaistilo, že sa nestratia.
Jednu noc poslal Karmapa mnícha, ktorý sa volal Chögyal, aby ma vyzdvihol. Mníchovi som povedal: „Teraz pred svitaním nie. Stále je možné na oblohe vidieť hviezdy. Ešte je stále noc.“ Chögyal vysvetlil, že Karmapa ho požiadal aby ma okamžite priviedol k nemu a aby som prišiel sám. Ešte raz som odmietol ale on na tom trval a povedal, že bude na mňa čakať kým neprídem. A tak som šiel ku Karmapovi. Sedel na veľkej stoličke na terase pred jeho domom. Na druhej strane terasy bola podobná stolička. Karmapa povedal, že by som si ju mal vziať a sadnúť k nemu. Stolička bola pre mňa príliš ťažká aby som ju niesol a tak mi stoličku pomohol preniesť sám Karmapa. Vyzval ma aby som si sadol a potom mi požehnal. Obidve ruky položil na moju hlavu a recitoval modlitbu k línii: Dordže Čang, Tilo, Naro, Marpa, Mila, atď. Karmapa recitoval túto modlitbu trikrát a povedal mi, že práve mi odovzdal celú transmisiu a požehnanie línie. Tým som sa stal držiteľom jeho línie. Potom sa modlil k ochrancom dharmy, dákom a dákiniam, oznámil im, že na mňa preniesol transmisiu a že by mali poskytnúť ich ochranu a podporu. Toto tiež recitoval trikrát. Bol som tak ochromený, že som mohol len plakať. Myslel som si: „Čo tento veľký majster hovorí?“ a trikrát som sa obzrel, aby som si bol istý, že ma nikto nevidel. Bol som skutočne v rozpakoch, že Karmapa odovzdal transmisiu mne, jednoduchému lámovi a že mi venoval toľko pozornosti. Moje oči boli plné sĺz a vzrušením som sa triasol. Bol to pre mňa šok. Až do teraz sa mi ťažko hovorí o tejto udalosti, keď ma Karmapa spravil držiteľom jeho línie. V tom čase mi Karmapa povedal mnoho vecí. Aj dnes, keď si na to spomeniem, tlačia sa mi do očí slzy. Potom mi Karmapa ukázal obrázky všetkých druhov svätýň a kláštorov, jeden za druhým a povedal mi, že niečo podobné by som mal postaviť v Európe. Takto sme sedeli až do svitania. Karmapa mi radil v mnohých veciach... potom sa podával čaj.
Neskôr keď Karmapa prišiel do Európy, som stále nebol schopný postaviť svätyňu. Povedal mi ale, že by som z toho nemal mať obavy ani by ma to nemalo odradzovať. Najprv som mal založiť centrum pre ústrania a následne sa všetko ostatné objaví prirodzene. Karmapa mi doslovne povedal: „Určite by si mal postaviť centrum pre ústrania a budeš to schopný urobiť. Mal by si založiť svätyňu a centrum dharmy a tiež to budeš schopný spraviť. Mal by si vysvätiť mnoho mníchov a založiť ženský kláštor a aj to dokážeš.“ Karmapa toto zopakoval niekoľko krát. V tom čase som si myslel: „Som starý človek a Karmapa mi dal toľko povinností. Ako to len vôbec zvládnem?“ Onemel som. Nedokázal som si ani predstaviť ako by to bolo možné a tak som v súvislosti s týmito plánmi nepovedal nič. Avšak Karmapa presne vedel na čo myslím a povedal: „Budeš žiť dlhšie ako ja. Aj keď som od teba mladší, zomriem skôr ako ty. A teda musíš ostať, aby si splnil tieto úlohy. Odovzdal som ti všetko nevyhnutné požehnanie, silu a schopnosti. Preto to všetko budeš schopný dokončiť. Po mojej súčasnej inkarnácii a zároveň predtým ako zomrieš, sa znova určite stretneme. Som si istý, že až potom umrieš. Teraz som ti dal určité povinnosti. Prosím nemysli si, že ich nezvládneš. Ak by toto všetko nebolo tvojou karmou, tak či tak by to nebolo možné dokončiť.“ Dôveruj mi, čas dozrieva a ty máš správnu karmu. Nebudeš mať žiadne ťažkosti. Ak máš len trochu dôvery v meno Karmapa, budeš schopný dokončiť všetko. Ver mi! Som Karmapa. Tvoje schopnosti toto všetko dokončiť, nie sú z tohto života. Pochádzajú z predošlých životov. My dvaja sme spolu pracovali pre dharmu počas mnohých životov. Odtiaľ pochádza tvoja súčasná karma. Si ako priekopník mojej práce. Tvojou karmou je ísť teraz na Západ. Aj keby si chcel v tomto živote dosiahnuť buddhovstvo, nebolo by to možné. V budúcnosti, budeme my dvaja pracovať pre dharmu. Ďalšie dva životy budeš pokračovať v práci so mnou. Potom už viac nebudeš potrebovať znovuzrodenie a budeš úplne osvietený. Ja sám sa v tomto svete manifestujem ako Karmapa ďalšie tri alebo štyri životy. Potom sa moja aktivita bude šíriť prostredníctvom mnohých manifestácií, ale bez mena „Karmapa“. Úlohy, ktoré som ti zveril, ti nebudú spôsobovať žiadne problémy. Ver mi. Som Karmapa, nie len tak niekto. Viem, že tvoje aktivity sa budú prirodzene manifestovať jednoducho podľa tvojej karmy. Okrem toho si nemusíš robiť starosti o to kto sa bude starať o centrá v budúcnosti. Šamar Rinpoče tam bude, aby sa o ne postaral.“
V tom čase mi dal Karmapa mnoho inštrukcií, omnoho viac ako som teraz povedal. Ale toto boli základné body. Láma Džigme Rinpoče si je vedomý všetkých týchto inštrukcií. Bol vždy s Karmapom. Tak ako ďalší Karmapovi najdôležitejší žiaci, Džigme Rinpoče bol stále s ním. Keď mi Karmapa povedal, aby som všetko toto spravil, nemal som pocit, že by som to mohol dokončiť. Som nikto, som len starý muž bez akýchkoľvek kvalít. Preto som Karmapovi nič nesľúbil. Len som tam sedel a počúval.
Pred odchodom z Rumteku som mu povedal: „Raz si povedal, že Západ je ako Dewačen. Takže to jednoducho bude ako odlet do čistej zeme“. Karmapa ale odpovedal: „Nehovor to, Západ určite nie je porovnateľný s Dewačenom, aj keď život je tam veľmi pohodlný. Stále to nie je nič iné ako ľudská sféra.“ Nakoniec mi povedal: „Stále by si sa mal rozhodovať sám za seba a máš moju plnú osobnú podporu. Vždy sa môžeš odvolať na mňa a povedať, že konáš v mojom mene. Budem tam pre teba, aby som videl ako sa ti darí a čo robíš. Môžeš si byť istý mojou absolútnou podporou. Okrem toho ti dám zo sebou splnomocnenie.“ Karmapovi som povedal, že ho nepotrebujem, ale on odpovedal: „Nie, príde čas keď budeš toto osobné písomné objasnenie potrebovať a bolo by lepšie keby si si ho teraz zobral.“ Ale ja som povedal: „Nepotrebujem ho. Ak ty, Karmapa hovoríš, že všetko bude fungovať, nepotrebujem žiadne písané splnomocnenie.“ V skutočnosti sa neskôr v súvislosti s projektom svätyne a centra pre ústrania objavili ťažkosti. V tom čase bol Džigme Rinpoče spolu s Karmapom v Amerike a povedal mu o týchto problémoch vo Francúzku. Následkom toho bolo, že Karmapa poslal list v ktorom uviedol, že veci by mali byť zariadené presne tak ako rozhodne Láma Gendün. Nemali by byť žiadne ďalšie diskusie. Napísal, že mi dal jeho plné požehnanie a že ľudia by nemali mať žiadne pochybnosti ohľadne mojich rozhodnutí. Takže takto som dopadol s týmto splnomocnením, ktoré mi chcel Karmapa dať na začiatku. A všetko sa vyvíjalo veľmi dobre.
Všetko čo Karmapa hovorí sa naplní. Môže byť, že som na niektoré inštukcie Karmapu zabudol. Ale ako som už povedal, Láma Džigme Rinpoče ich všetky pozná. Môžete sa ho opýtať. Vždy bol s Karmapom, žil v jeho izbách, jedol s ním, jednoducho s ním bol vždy, aj keď cestoval. Džigme Rinpočeho som poznal od kedy bol dieťaťom a dnes už dospel. Bol prítomný pri všetkých dôležitých udalostiach. Len pri príležitosti keď mi Karmapa odovzdal transmisiu a plné požehnanie, som s ním bol sám. Všetky proroctvá Karmapu sa skutočne naplnili. Mnoho z nich ešte nebolo odhalených, ale pomaly sa budú objavovať tiež…“
