Meditácia upokojenia mysle a vhľadu
Nasledovné učenie Šamar Rinpočeho bolo publikované v časopise Karmapovho medzinárodného buddhistického inštitútu (KIBI) "Znalosť v akcii" zväzok 1, číslo 1 v roku 1992.
Meditácia je mimoriadne hlboká prax a stáva sa ňou ešte viac ako postupujeme. Moja rada každému je začať jednoducho – tak jednoducho ako je to možné. Naozaj musím otvorene povedať, že cítim, že je nemožné pustiť sa do úlohy vyjadriť skutočný zážitok hoci aj najzákladnejšej formy meditácie prostredníctvom obmedzeného prostriedku jazyka. Terminológia akéhokoľvek jazyka, na základe faktu, že je to ľudský výmysel, je založená výhradne na spoločnej skúsenosti a predovšetkým filozofický jazyk je obmedzený vo vnútri hraníc zdieľanými vnútornou skúsenosťou. Jazyk sám o sebe nie je schopný prekročiť osobnú skúsenosť a toto je koreň dilemy ktorej čelíme. Ak sa napríklad dotknete pohára s horúcim čajom pocítite teplo a podobne budete mať pocit chladu ak sa dotknete kocky ľadu. Teda pojmy ako teplo a chlad majú dosť presný význam s čím bude súhlasiť každý, pretože každý niekedy zakúsil tento pocit prostredníctvom priameho fyzického kontaktu. Ako môžeme ale overiť náš vzájomný súhlas s termínmi používanými na zdieľanie neopísateľných zážitkov, takých ako stavy bdelosti vyvstávajúcich v meditácii?
I keď je pravda, že v priebehu uplynulých storočí vznikol v Tibete jazyk pozostávajúci z rôznych termínov dharmy vynájdených meditujúcimi, porozumieť skutočnému významu týchto pojmov vyžaduje značný informačný základ a známe skúsenosti. Hovorí sa napríklad, že v praxi mahámudry vyvstáva zážitok rodžik, ktorý sa nahrubo prekladá ako "jednochuť", (mahámudra doslovne znamená "meditácia Veľkej pečate" – v zmysle, že je ako pevná pečiatka uzatvárajúca dokument rozpusteným voskom; je nemenná; význam je, že potom sú veci chápané rovnako). Je to jedna z mnohých úrovní, ktoré je možné dosiahnuť praxou mahámudry. Je zložité presne označiť k čomu sa vzťahuje termín rodžik. Slovo "chuť" je iba podobnosťou druhu mentálneho zážitku; nie je to chuť zažívaná jazykom. Niekto, kto mal zážitok stavu jednochute, môže pomocou tohto slova komunikovať s niekým ďalším, kto mal túto skúsenosť ale tento pojem je abstraktný a neuchopiteľný tými, ktorí tento prežitok nemajú. Ako ukazuje tento príklad, terminológia dharmy dokáže fungovať ako takmer perfektný nástroj komunikácie medzi dvoma bytosťami, ktoré zdieľajú rovnakú realizáciu meditatívneho vhľadu, ale vo všeobecnom použití je náchylná stať sa nejasnou a obmedzenou, schopnou poskytnúť iba hrubý náčrt zamýšľaného významu.
Avšak navzdory mojim pohľadom na povahu jazyka pokúsim sa zdieľať svoje názory na meditáciu. Ako som už skôr uviedol, najhlbšia meditácia začína jednoduchou meditáciou. Meditácia upokojenia mysle (tib. šinä, skt. šamatha) je veľmi účinná technika a je osviežujúca a nekomplikovaná. Existuje množstvo odlišných metód a všetky majú rovnaký základný účel, umožniť mysli aby dokázala zotrvať pokojne a neprerušene v stabilnom stave jednobodovej koncentrácie v priebehu dlhého časového obdobia. Začíname sa učiť nehybne sedieť po dobu desať, dvadsať alebo tridsať minút, postupne rozširujúc dobu meditačného sedenia. Schopnosť zotrvať v stave úplného meditačného pohrúženia je považovaná za nesmierne pokročilú, ale i v začiatočných štádiách meditácie sa môžeme naučiť ticho sedieť a byť si vedomí mysle, pozorujúc tok vyvstávajúcich a prechádzajúcich myšlienok, ktoré sú ako pohyb letiacich mrakov po jasnej oblohe.
Sprvu je myseľ meditujúceho ako divoký kôň a podmanením prostredníctvom dôslednej praxe meditácie upokojenia sa stáva postupne krotkou. Napokon sa myseľ stáva jasnou a úplne oslobodenou od rozrušovania. Aktivita mysle, ktorá je najprv kaskádovým vodopádom sa neskôr stáva jemne tečúcim prúdom širokej rieky a nakoniec sa stáva stojatou vodou ako čisté horské jazero.
Pre položenie základov pre vývoj schopnosti sa koncentrovať, ktoré sú srdcom meditácie upokojenia mysle, by sme mali začať bližšie preskúmať pôvod rozptyľovania aby sme zistili z čoho pozostáva a ako sa objavuje. Existujú dve hlavné kategórie rozptyľovaní: vnútorné a vonkajšie. Vonkajšie sa vzťahujú k rušivým podnetom fyzického prostredia ako napr. zvuky, ktoré narušujú koncentráciu. Niekedy môže dôjsť k rozptýleniu i bez toho aby sme si to všimli. Je jednoduché byť pohltený všetkými, od toho momentu nasledujúcimi druhmi myšlienok, a stať sa tak zapletený vo vonkajších zážitkoch bez vedomého uvedomenia si, že sa tak deje. Sprvu je zložité udržať si pozornosť od blúdenia ale postupne dokážeme predchádzať týmto vonkajším vplyvom. Niekedy na ďalšie rozšírenie kontroly v meditácii, pokročilí meditujúci používajú dodatočné techniky ako napríklad vyvažovanie pohára plného vody na svojich hlavách. Vnútorné rozptyľovanie na seba môže naberať veľa foriem, niektoré očividne pozitívne a niektoré zdanlivo negatívne. Do negatívneho rozptyľovania môžeme zahrnúť všetky typy zatemňujúcich emočných stavov ako hnev, žiarlivosť a strach. v skutočnosti sa môže zdať, že intenzívne emócie sú meditačnou praxou posilňované do omnoho silnejších pocitov. Toto sa deje z dôvodu, že v bežnom živote naša myseľ zvyčajne poskakuje sem a tam v náhodnom hektickom pohybe, táraním o nedôležitých veciach viac a viac, donekonečna je zaujatá mentálnymi aktivitami jednou po druhej, takže tieto emočné štádiá nemajú tendenciu byť hlboko pozorované. Ale v prázdnom priestore ticho zahĺbenej mysle sa stáva vtieravá sila emočných schém prenikavo očividná.
Vnútorné rozrušenia zahŕňajúce pozitívne pocity sú sotva postrehnuteľné a klamlivé. Objavujú sa ako nádherné, príjemné zábery mysle ako úspešné výsledky v praxi meditácie upokojenia mysle a sú charakterizované ohromným pocitom spokojnosti, pohodlia a pocitom šťastia. Problémom je, že dosť pravdepodobne sa meditujúci upne na tieto stavy mysle, a bude sa snažiť ich opakovane prežívať a udržovať trvalý pocit radostného zanechania. Pripútanosť sa teda zmení na prekážku, ktorá zabráni meditujúcemu v postupe do vyšších štádií bdelosti.
V neprítomnosti vnútorných a vonkajších rozptyľovaní sa spontánne vynára význam bytia, jasnosť a intuitívne porozumenie prázdnoty. Ak by sme si ale v tomto momente s našim bežným spôsobom myslenia dali pauzu a len zízali na pohár čaju položeného na stole pred nami, nepociťovali by sme objavovanie sa týchto prirodzených kvalít mysle. Ak by sme aj dokázali udržať stav pozorného uvedomovania si, zatiaľ čo by sme sa sústredili na objekt, bolo by to ako držať divokého poníka a konci lasa. Ak v meditácii postupujete, myseľ sa stáva viac a viac krotkou a napokon objekt sústredenia sa presúva do seba; čo má za následok zažitie rozpínajúceho sa bytia, jasnosti a ohromným všetko prestupujúcim pocitom prázdnoty, ktorý je charakterizovaný neprítomnosťou obvyklých konceptuálnych návykov predstavy javov ako v podstate skutočných a vyvstávajúcich zo základnej vlastnej prirodzenosti. V tomto štádiu je učiteľ alebo návod nevyhnutný. Pre samotného meditujúceho je zložité rozpoznať a správne si vysvetliť čo sa deje, keďže je zahĺbený v prežitku a nemôže sám osebe rozoznať či to, čo zažíva je ozajstné alebo je to zámerne vytvorené jemnými mentálnymi sklonmi vyvstávajúcimi z vopred vytvorených očakávaní. Keďže nie je schopný si uvedomiť jemné fungovanie mysle, prirodzene sa sám domnieva, že zážitok je nevyumelkovaný. Jedine niekto, kto je oboznámený so všetkými štádiami meditačnej praxe bude schopný jasne vidieť čo sa deje. Vo výbere učiteľa alebo učiteľky je teda potrebné zvážiť či je schopný, vyspelý, trpezlivý a schopný byť priamy a zručný bez toho aby bol hrubý a odradzujúci k cieľavedomému študentovi. Nedokážem preceniť dôležitosť nájdenia takéhoto učiteľa.
Ako sme teda videli objavenie sa nefalšovaného pocitu pohody, prázdnoty a jasnosti je známkou toho, že sme úspešne vykonali meditáciu upokojenia mysle. To následne prirodzene rozvinie vzrastajúcu schopnosť zotrvať jednobodovo v tomto zážitku. Napríklad, ak vyvstane zážitok pohody a takisto sa vyvinie v tomto zážitku jednobodové sústredenie, napokon sa to stane stabilným a trvalým. Avšak dualistická prirodzenosť ľudských myšlienok pribrzdí realizáciu čistého nepredpojatého pocitu pohody, pretože myseľ má sklon vytvárať tento druh pocitu za účelom kladenia odporu nepohodlným a rozrušujúcim myšlienkam, a teda pocit zažívania radosti môže byť jednoducho umelý výtvor – obyčajná mentálna predstava založená na očakávaní, skôr než skutočný, prirodzene vyvstávajúci vnem.
Toto je taktiež pravda, keď sa jedná o zážitok jasnosti, ktorý môže byť tiež jednoducho skreslený. Predtým, než sa na to ale pozrieme, definujme si jasnosť. Jasnosť mysle nie je nič iné ako bdelosť vedomá si sama seba. Niekedy sa hovorí o prítomnosti jasného svetla, čo odkazuje na jej kvalitu sviežej priehľadnej bdelosti; má schopnosť osvetľovať iba v zmysle robiť neznáme známym a nevydáva doslovne svetlo ako pouličná lampa. Je to iba spôsob výkladu.
V bežnom každodennom živote si nie sme vedomí základnej prirodzenosti mysle. Základné jasné svetlo prirodzenosti mysle je bežne zatemnené morom myšlienok, ktoré vyvstávajú kvôli podnetom fyzických a mentálnych aspektov zmyslového uvedomovania si ako výsledok prítomnosti druhotných podporných podmienok, takými ako vzájomné pôsobenie vonkajších javov a zmyslových schopností, takisto ako prepájacím procesom, ktorý premieňa zmyslové podnety na mentálne zmyslové vnímanie. Tento obvyklý prednastavený stav mysle je v skutočnosti druhom otupenosti alebo ospanlivosti a je založený na zmätenej nevedomosti hrubých mentálnych stavov v ktorých absentuje sebauvedomenie. Je to automaticky neustále sa objavujúci sled kognitívnych akcií a reakcií, ktorý sa odohráva bez spoliehania sa na samo-zrkadliaci, samo-vedomý aspekt vedomia.
V krátkosti, zrkadliaca sa schopnosť mysle je základom skutočnej inteligencie a všetka nadbytočná mentálna činnosť, ktorá vystupuje na povrch bez prepojenia so všetkoprestupujúcim najzákladnejším samouvedomením vedomej mysle, je jednoducho nevedomá mentálna činnosť – akýsi druh šumu, ktorý odpútava myseľ od jej pravej prirodzenosti. Akonáhle je myšlienkový proces upokojený, výsledkom je obrovská jasnosť. Ako už bolo spomenuté, ak vyvstáva pripútanosť na pocit jasnosti, vytvára umelý stav mysle, ktorý odvracia meditujúceho od skutočného zážitku jasnosti a je opäť ponechaný v bežnom, samsárickom stave mysle. Čo platí pre pohodu a jasnosť, týka sa takisto prázdnoty. Prirodzenosť mysle ako prázdnota, nie je bežne zažívaná z dôvodu nevedomosti. Ak sa dívame na myseľ ako na pevnú a skutočne existujúcu, nie je možné sa vyhnúť napätiu a neurózam a následkom toho sú chybne považované za skutočne existujúce. Akonáhle sú pojmové myšlienky upokojené, je vybudovaný základ pre to, aby nastalo pravé pochopenie. Avšak ako to bolo v prípade radosti a jasnosti, je úplne nevyhnutné upustiť od vytvárania, predlžovania a uchovávania tohto stavu, aby vnímanie mohlo ostať čisté a teda hodnoverné.
Stručne povedané, môžem povedať, že praktikovanie meditácie upokojenia mysle je príčinou dosiahnutia vyrovnanosti a pokoja. v stave utíšenia je myseľ schopná jasného sústredenia v ktorom si je vedomá svojej hlbokej prirodzenosti ako radostnej pohody, jasnosti a prázdnoty bez podsúvania mylnej predstavy o skutočnej základnej existencii mysle samotnej. s pokračujúcou praxou sa potenciál pre tieto schopnosti zvýši, je neobmedzený a nakoniec meditujúci vstúpi do stavu osvietenia. Je to ako keď vylezie húsenica zo zámotku ako motýľ. Vedomie osoby na tejto úrovni bdelosti je úplne odpútaná od akýchkoľvek svetských obáv alebo sebeckých záujmov a on alebo ona sa výlučne zaoberá ďalším vývojom meditačnej koncentrácie, hoci pravdaže je stále potrebné jesť, aby sme udržali telo fungujúce. Avšak akokoľvek úžasné tieto meditačné stavy môžu byť, nepresahujú samsárickú existenciu a neprinášajú konečné oslobodenie. Nie sú porovnateľné s osvietením Buddhu.
Na to aby sme získali rozsiahlu bdelosť, ktorá charakterizuje osvietený stav, rovnako ako nadobudli slobodu od samsárických stavov bdelosti, je rozhodujúce praktikovať meditácu upokojenia mysle v spojení s nadradenou meditáciou vhľadu (tib. lhagtong, skt. vipašjana), ktorá je tiež niekedy pomenúvaná ako analytická meditácia. Po tom, čo sme zvýšili schopnosť jasného sústredenia mysle prostredníctvom meditácie upokojenia mysle, nadradená meditácia vhľadu prichádza veľmi ľahko a prirodzene. Hoci mnohí hovoria dosť bežne o vipašjane ako forme meditácie často využívanej aj začiatočníkmi v meditácii rôznych tradícií, v tomto prípade je tento termín použitý veľmi špecifickým spôsobom. v skutočnosti rovnaký termín môže byť použitý na opis dvoch odlišných úrovní praxe. v tomto prípade odkazuje na dosť pokročilú prax a na jej najvyššom stupni je neoddeliteľná od bdelosti Buddhu. Takže to vôbec nie je bežné. v kontexte tantrickej buddhistickej filozofie, dokonca aj vysoko rozvinutá intuitívna úvaha madhjamaky a iných škôl mysle, je zaraďovaná do typu nadradenej meditácie vhľadu. Vo všeobecnosti, hoci môžu byť vo vzájomnom vzťahu, o meditácii upokojenia mysle sa hovorí ako o fáze rozvíjania a o nadradenej meditácii vhľadu ako o fáze zavŕšenia, a teda vo svojom výsledku je považovaná za veľmi pokročilú formu meditácie.
Ako začiatočníci musíme analyzovať náš súčasný stav mysle a uvedomiť si, že je pomýlený. Prostredníctvom logického skúmania musíme objaviť príčinu mentálneho zmätku. Naše hľadanie nás neodvratne vedie k pochopeniu, že vnútorné aj vonkajšie javy sú ako sen, sú neskutočné.
Analytickú meditáciu je najlepšie začať pozorovaním podstaty vonkajších javov a potom postupne prejsť k jemnejším aspektom mysle samotnej, pretože tento druhý aspekt, hoci je menej zrejmý, je významnejšou úvahou pre meditačnú prax. Prostredníctvom logického skúmania môžeme vidieť, že všetky vonkajšie javy, ktoré sa zdajú byť skutočne existujúcimi sú iba prejavom zmäteného stavu mysle a neexistujú spôsobom akým o nich bežne uvažujeme. v skutočnosti sú len mentálnou projekciou. To je dôvod, prečo v buddhizme mahajány porozumenie podstaty príčiny a následku ako je pozorované vo vonkajšom svete, je základom na ktorom sú založené ďalšie filozofické pohľady.
Akonáhle porozumieme podstate týchto mentálnych projekcií, je možné zvrátiť mentálny proces, ktorý vytvára zdanlivo pevné obmedzenia obvyklej reality a týmto spôsobom je možné presiahnuť bežné stavy mysle, ktoré sú ovládané zmätkom. Naša súčasná skúsenosť odsunutá do kontextu relatívnej reality nás vedie k nahliadaniu na prechádzajúce mentálne udalosti, alebo inými slovami, na vonkajšie javy ako vo svojej podstate skutočné, hoci v skutočnosti ich podstata je iluzórna ako obrázky vo sne. Je to preto, že my ovládame tieto ilúzie. Meditovaním môžeme nakoniec predísť tejto tendencii, akonáhle myseľ pochopí viac a viac svoju podstatu. Postupne sa externe prejavujúce ilúzie dostávajú pod vedomú kontrolu a dokonca slúžia na posilnenie meditačnej praxe. Bódhisattvovia, bytosti ktoré pochopili podstatu prázdnoty a ktorí úspešne vypestovali dokonalý súcit pre všetky bytosti sú schopní využiť a dokonca premeniť iluzórnu skutočnosť na to, aby spontánne plnili potreby cítiacich bytostí, a čo viac, sú schopní sa súčasne manifestovať v rôznych sférach existencie aby ich viedli. Napríklad Buddha Amitábha sa manifestuje v buddhovskej sfére Dewačhen, zatialčo sa súčasne manifestuje kdekoľvek inde, kde je to pre neho vhodné. Je to možné, pretože je schopný ovládať realitu. Je ako lekár, ktorý je schopný vyliečiť každú chorobu tým presne vhodným liekom.
Úroveň zvládnutia buddhu, takých ako Amitábhu je dosť veľká ale aj v skorých štádiách sa môžu prejaviť veľké schopnosti. Praktikujúci, ktorý zvládol Šesť jóg Náropu dokáže praktikovať v stave vedomého spánku. Schopnosť udržovať bdelosť počas sna vedie k schopnosti manipulovať príčinnými silami vo sne, ktoré vtedy nie sú silne fixované. s pomocou praxe môžu byť mysľou ovládané. Vynikajúci praktikujúci je schopný rozšíriť túto bdelosť a vzťahovať rovnaké princípy na príčinné sily počas dňa. To je dôvod prečo bódhisattvovia na prvej a druhej úrovni majúci schopnosť sa slobodne manifestovať, prinášajú bytostiam obrovský osoh hoci nie tak značný ako buddhovia. Hlavým účelom všetkých týchto praxí je vnímať podstatu mysle takou aká skutočne je. Aj krátke zazretie tejto podstaty vráti videnie slepému. Ako sa prax stáva zrozumiteľnejšou, vnímanie skutočnej podstaty mysle sa stáva viac a viac presnejším. Je teda užitočné zužitkovať analytickú meditáciu za účelom koncepčného priblíženia sa pravej podstate mysle, ktoré bude neskôr spresnené prostredníctvom priamej skúsenosti.
Analýza začína veľmi jednoduchými pozorovaniami. Vidíme napríklad, že myseľ nemá fyzickú podstatu v tom, že má odlišné kvality než tie, ktoré sú popísané mozgu, ktorý môžeme vidieť a dotknúť sa ho. Ale nie je to ničota. Je to žijúca prítomnosť ktorá je svieža a dynamická. Skutočná podstata mysle je jasná, prázdna a nezabraňujúca. Ďalej môžeme rozdeliť myseľ na dva aspekty, prvým je stav kedy sme vedomí, ktorý je nepretržitým tokom vyvstávajúcich a ustávajúcich myšlienok, každá odlišná od predošlej.
Skúste zrátať počet myšlienok, ktoré sa objavia v priebehu 60 sekúnd. Môžete vidieť, že veľa myšlienok prichádza a odchádza. Myšlienky nie sú pevné entity a nie je možné zastaviť vyvstávajúcu myšlienku a zastaviť myslenie. Skúste takisto spočítať farby, ktoré pred sebou vidíte v tejto chvíli. Myseľ zachycuje každú farbu odlišne aj keď sa špeciálne nezameriava na každú jednu. Každá farba je príčinou vyvstávania novej myšlienky. Takže ak odstránime všetky myšlienky čo ostane?
Čo ostalo je druhý aspekt mysle – ten ktorý sa zameriava viac na vonkajšie objekty než na seba. Ak toto nastane, nič nebude videné, počuté, nič nebude mať chuť, nebude zacítené alebo pociťované zmyslovým vedomím a bdelosť bude úplne zbavená všetkých uväznení. Toto nasledujúc, množstvo mentálnych vízií, počutí atď. sa stáva omnoho väčšími než predtým, a objaví sa tak päť vyšších typov vedomého zmyslového vnímania.
Nováčik v meditácii, ten kto začína so základnou praxou, ktorá kladie dôraz samotnú bdelosť, má potenciál postupovať po štádiách ktoré sú tu opísané. Nakoniec, keď sa vyvinie schopnosť zamerať sa jednobodovo bez neprirodzeného úsilia, je možné analyzovať rušivé emócie ako sú pýcha a žiarlivosť. Výsledkom je, že vonkajšie objekty sústredenia sa stávajú vnútornými objektmi sústredenia. Skutočný koreň lipnutia na realite ako skutočne existujúcej nemôže byť vykorenený do doby, pokiaľ nie je dosiahnutá veľmi pokročilá úroveň mimoriadnej meditácie vhľadu. Stále je ale možné, omnoho skôr, konfliktné emócie prinajmenšom čiastočne utlmiť.
I sprvu, prax upokojenia mysle uhladzuje naše emočné prekážky v našom živote, umožňujúc vidieť jasne každú emóciu ako prichádza a teda porozumieť, že v skutočnosti neexistuje, že je to iba mentálna udalosť. Ak je myseľ schopná chápať prázdnotu emócií, potom emócie neexistujú. Aj pripútanosť odoznie, ak ju rozpoznáme ako prázdnu. Karma na druhej strane, pokračuje vo fungovaní ako neprestajný tok príčiny a následku. Meditácia upokojenia mysle nemá sama osebe silu oslobodiť meditujúceho od nevyhnutnosti stať sa predmetom procesu príčiny a následku. Disciplína v každodennom živote, ako regulácia príjmu stravy, pomáha takisto v znižovaní dopadov frustrujúcich zážitkov na vyrovnanosť mysle. v čase keď bude dosiahnutá úroveň, ktorá umožňuje venovať sa mimoriadnej meditácii vhľadu, rušivé podnety vzťahujúce sa ku karmickým následkom nás nebudú veľmi vyrušovať. Jednako ale, na úrovni praxe meditácie upokojenia mysle je stále relatívne jednoduché stať sa rozrušeným. Čo sa s tým dá robiť?
Jedno odporúčanie ktoré mám, je prijať Sľub bódhisattvu, ktorý predstavuje ďalekosiahly záväzok zahrnúť do osobnej túžby po dosiahnutí osvietenia väčší cieľ, pomoc všetkým bytostiam. Prijatím tohto záväzku, ktorým je silné a úprimné prianie vyslobodiť všetky bytosti z utrpenia samsáry, zasievame teraz semienka pre náš budúci rozvoj. Je prospešné pripomenúť si v mysli, že všetky bytosti bez výnimky sú našimi blízkymi, pretože niekedy v minulých existenciách boli našimi otcami a matkami a preukazovali nám nesmiernu láskavosť. Udržovanie tohto druhu pohľadu úplne premieňa takisto našu prax, pretože ak naša osobná motivácia usilovania o naše oslobodenie je poopravená súcitom, potom je toto skutočne najkratšia a najpriamejšia cesta k dosiahnutiu osvietenia. Prečo? Pretože od úplného začiatku táto motivácia dáva do roviny naše myslenie s Buddhom.
Pri prijímaní Sľubu bódhisattvu sľubujeme nasledovať inštrukcie správneho konania spojeného so životným štýlom bódhisattvu. Sľub sa netýka iba našej vonkajšej aktivity ale tiež vnútorného postoja. Ak je sľub starostlivo dodržovaný a neumožňujeme aby bol porušený, nesmierna sila vytvorená jeho udržovaním potlačí všetky druhy možných emočných nepokojov a narušení v našej praxi. Ako povedal Šántidéva v Spôsobe života bódhisattvu, prijatie tohto sľubu nás ochráni od všetkých druhov prekážok. Je teda potrebné vyvinúť pokračujúce úsilie v udržovaní tohto sľubu a vo svojom vnútri ho na pravidelnej báze obnovovať, a tiež keď sme si vedomí že sme ho porušili. Zlosť, žiarlivosť a pýcha sú hlavné činitele, ktoré oslabujú oddanosť a presvedčenie. Prijatím sľubu by sme sa mali skutočne pokúšať urobiť to najlepšie čo dokážeme aby sme ho udržali, ale pravdaže najmä sprvu, vyvstane mnoho ťažkostí. Je takmer neodvrátiteľné, že sa budeme zaoberať mylnými myšlienkami, povieme chybné slová a vykonáme nesprávne činy. Ako nápravu je prospešné recitovať Sútru troch pripomenutí trikrát denne, zatiaľ čo vizualizujeme tridsať päť buddhov a myslíme na blaho všetkých cítiacich bytostí. Týmto spôsobom sľub zachováme.
Na záver, rád by som povzbudil každého aby hlboko zvážil dôležitosť meditácie. Ak skutočne uvažujeme o krátkosti našich životov, myslím že pocítime veľkú inšpiráciu k praxi. Sme to ale my, kto musí skutočne rozhodnúť že je to dôležité. Ďalším predmetom uvažovania je dôležitosť vedenia. Pretože sme súčasťou tradície, je potrebné mať sprievodcu. Spoľahnutie sa na autentického učiteľa pre vás bude mať ohromný úžitok.
