Prebudené srdce, jasná myseľ
Učenie bolo odovzdané J. E. Džamgön Kongtrul Rinpočem na Univerzite štátu New York, v októbri 1985
Zo všetkých hlavných náboženských svetových tradícií, pokračuje buddhizmus ako žijúca tradícia viac ako 2500 rokov. Bol založený na Východe Buddhom Šákjamunim, čo ale neznamená, že buddhizmus je výhradne orientálnym zvykom alebo kultúrou. Z buddhistického pohľadu je duchovno hlavným základom všetkých ľudí bez výnimky. Každá osoba má základný potenciál dosiahnuť najvyššie možné chápanie – úplne prebudenú myseľ. Buddhizmus ponúka metódy pre rozpoznanie a získanie skúsenosti tohto potenciálu bez ohľadu na to kým sme. Je dôležité pochopiť, že skutočné duchovno je možné začleniť do kultúry, v ktorej sa môže šíriť, avšak na druhej strane určitý súbor zvykov a náboženských presvedčení nemôže byť začlenený do duchovna. Pretože buddhizmus poukazuje na to, čo je v svete javov a v našej vlastnej existencii základnou a hlavnou skutočnosťou, neobmedzuje sa na súbor náboženských presvedčení a zvykov, ktoré boli vytvorené určitou skupinou na určitom mieste.
Existujú dva spôsoby prostredníctvom ktorých komunikujeme so svetom javov a so sebou samými. Prvým spôsobom je bežné vnímanie sveta javov a nás samotných. Druhým je základné a absolútne poznávanie vecí v ich skutočnej podstate. Väčšinu času nie je náš vzťah so svetom okolo nás v súlade s jeho základnou podstatou ale v súlade s našim vlastným vnímaním tohto sveta. Nezažívame našu vlastnú základnú podstatu, potenciál úplne prebudeného stavu mysle. Namiesto toho zažívame len to čo vidíme. Výsledkom je zažívanie nesmierneho rozporu v našich životoch. Je jedno ako veľmi sa snažíme aby veci fungovali, neustále čelíme ťažkostiam a nespokojnosti, neustále nám niečo chýba. Je jedno ako veľa sme toho spravili, stále máme čo dosahovať. Táto nespokojnosť pokračuje a jej miera sa zväčšuje, pretože to, čím sme vo svojej podstate a to čo zažívame, nie je jedno a to isté.
Keď konáme na základe nášho chybného vnímania sveta na ktorom lipneme ako na skutočnej podstate, reagujeme na zmätok a nespokojnosť ako keby pochádzali zvonku. Cítime sa ohrození a prenasledovaní vonkajšími situáciami a máme pocit, že pred príčinami nespokojnosti musíme utiecť. Náš zmätok sa zakladá na fakte, že tieto problémy považujeme za veľmi skutočné. Skúšame mnoho rôznych prostriedkov úniku, ale nikdy skutočne neuvažujeme o možnosti práce zo sebou samými.
Ak začneme pracovať viac s našim vlastným bytím než s nejakým vonkajším vzťažným bodom, môžeme sa ocitnúť v situácii v ktorej dokážeme urobiť viac. Naša súčasná situácia obsahuje aj vonkajší objekt, niečo, čo je uchopované vedomím, ako aj vedomie samotné, ktoré tieto objekty uchopuje a rozpoznáva, prijíma alebo odmieta. Zlyhávame v rozpoznaní tohto dvojitého vzťahu subjektu a objektu. Zlyhávame v rozpoznaní toho, že to jednoducho nie je vonkajší objekt sám o sebe, ktorý nás ohrozuje a spôsobuje zmätok a my mu tak dávame za vinu príčinu nášho zmätku, našich problémov a nespokojností. Keď začneme chápať vzťah medzi subjektom a objektom, môžeme začať chápať, že sú to naše vlastné mentálne dojmy, ktoré sú premietané späť do našej mysle. Namiesto ich rozpoznávania ako našich vlastných dojmov ich považujeme za problémy, ktoré existujú mimo nás a tak sa ich snažíme zvládnuť zvonku. Skutočnosť, že zmätok a nespokojnosť pokračujú ukazuje, že nasledovať naše vlastné dojmy je skutočne chybným prístupom.
Významom tibetského slova pre buddhizmus nangpa, je "osvojenie", čo poukazuje na potrebu otočiť sa dovnútra a pracovať so sebou samými. Tým získavame jasnejšie pochopenie kým v skutočnosti sme a rozvíjame pochopenie našej existencie vo vzťahu k všetkému čo nás obklopuje. Ak sa pozeráme vonku a pokúšame sa prísť na to aká je skutočnosť na základe zmätených mentálnych dojmov, tak nikdy neprídeme na to kým sme. Základným faktom je, že zažívanie bolesti alebo radosti nie je ani tak tým čo sa deje vonku, ako skôr tým čo sa deje vo vnútri: zažívanie bolesti alebo radosti je hlavne stavom mysle. To či zažívame svet ako osvietený alebo zmätený závisí od nášho stavu mysle.
Ďalšou príčinou nášho zmätku je nepochopenie toho ako veci vznikajú. Pokiaľ ide o náš vzťah k svetu, tak tento svet javov existuje na základe vzájomne závislého vznikania. Absolútne nič, ani tá najmenšia častica neexistuje nezávisle alebo trvalo sama o sebe. Je jedno ako skutočný, ako trvalý alebo ako spoľahlivý sa objekt môže zdať, pokiaľ ide o skutočnú podstatu sveta a javov, tak nemajú skutočnú existenciu. To isté sa týka našej vlastnej mysle. Tým, že sa na svet javov dívame z uhla pohľadu, ktorý je v rozpore s jeho skutočnou podstatou, vytvárame pre seba problémy.
Z budhistického pohľadu pochádzajú všetky problémy a všetky znepokojenia priamo od nás samých. Musíme to pochopiť, aby sme pre naše životy vytvorili zdravý základ a aby sme sa dostali k pochopeniu nespokojnosti ako dôsledku našich mentálnych návykov. Na týchto tendenciách sme sa stali závislými, pretože sme nerozpoznali naše vlastné možnosti. Zdedili sme základné bohatstvo a majetok, ale kvôli návykovému lipnutiu konáme v rozpore s tým kým sme a čo máme a tak zažívame rozpor. Je to ako rozmaznané dieťa: nestalo sa takým hneď od začiatku, ale bolo vystavené rôznym druhom vplyvov, ktoré z neho spravili rozmaznané dieťa.
Rovnako dôležité je prísť na to, že síce neustále vyhlasujeme, že "Ja" robím toto alebo tamto, ale základným vyjadrením nášho života je úplná bezmocnosť. Nemáme žiadnu kontrolu pretože naše myslenie a poznávanie mysle je neustále rozrušené. Chýba nám skutočné poznanie alebo pamäť toho čo sa deje. Sme automatickou hrou vonkajších javov a príťažlivosti k tomu čo vidíme. No aj napriek tomu udržiavame postoj, že "Ja" robím toto, že "Ja" riadim nejakú konkrétnu situáciu. Ak máme správnu duchaprítomnosť –ostražitú a pozornú myseľ– tak skutočne začíname mať moc v tom zmysle, že chápeme čo sa deje v nás a okolo nás. Je to otázka toho, či sme živí alebo živí nie sme. To ako sa ženieme našimi životmi je ako obrovský vtip, pretože síce každý z nás je veľkou, významnou osobnosťou s menom a uznaním ale nikto nemá žiadnu moc a dokonca ani nevie čo sa deje. Skutočne máme veľké meno, "Ja". "Ja" chce aby svet poznal "mňa", ale všetko je to ako papagájovanie. Pretože nemáme žiadnu bdelosť, žiadny zmysel pre prítomnosť alebo skutočný život, sme automaticky ovládaní zozadu. Náš život je ovládaný, diktovaný našimi návykmi zmätku, zatemnení a rozrušení.
Aby sme túto situáciu zmenili, buddhizmus ponúka užitočné metódy meditačnej praxe. Sami sa musíme začať učiť sedieť a cítiť pohodlnejšie takými akými sme. Meditačná prax neznamená, že musíme na niečo meditovať alebo že v našich životoch musí dôjsť k niečomu novému alebo úplne odlišnému. Meditácia jednoducho znamená rozvíjanie prospešného a zdravého návyku, ktorý sa stáva protilátkou na neprospešné, zmätené a ničivé návyky, ktoré sme si osvojili. Meditačná prax nám umožňuje zažívať naše vlastné myslenie a poznávanie. Meditácia je duchaprítomnosť a aby sme ju mohli zažívať, musíme opakovane používať tieto metódy, pretože návyk či už prospešný alebo neprospešný sa rozvíja opakovaním.
V stručnosti, buddhizmus je niečo univerzálne, založené na základnej skutočnosti sveta a nás samotných, bez ohľadu na to kým sme, aké problémy máme alebo aké sú naše vlastné historické korene.
