Rada meditujúcim
Náuka odovzdaná Šamar Rinpočem v máji 1991 (výňatky)
Buddhove učenia smerujú k rozvoju kvalít obsiahnutých v každom z nás, v každej ľudskej bytosti. Bez toho aby sme boli oddaný niekomu, kto je v meditácii skúsený —niekomu kto nie je len kvalifikovaný, ale je vysoko kvalifikovaný v technikách, ktoré sa chystáme použiť— nebudeme sa schopný dostať príliš ďaleko. Nanešťastie je veľmi málo skutočne kvalifikovaných majstrov. Je teda potrebné vedieť, že reálna znalosť vychádzajúca zo skúsenosti skutočne hlbokej praxe, nie je potvrdzovaná žiadnym titulom, univerzitou, ničím takým. To je dôvod prečo je potrebné skutočne kvalifikovaného majstra hľadať. A na to aby sme to urobili je potrebné nenechať sa zviesť reputáciou alebo veľkým menom toho či onoho.
Keď niekto začne praktikovať meditáciu, nie je to niečo pohodlné. Prečo? Pretože meditácia nie je niečím, čo by bolo zapísané v našich génoch. Skôr než by sme mali tendenciu meditovať, máme tendenciu byť rozrušení. To je dôvodom prečo sa naša bytosť proti meditácii búri. Pokiaľ teda toto neprekonáte, nebude to pohodlné. Preto je potrebné rozvíjať vytrvalosť, entuziazmus. Je tiež potrebné rozvíjať odvahu a tak prijímať podporu. Inak, od momentu kedy nadobúdame pokojnú myseľ, takpovediac keď neustále rozrušenie mysle sa stáva pokojným, v tom momente máme k dispozícii všetky možnosti, je to prah, ktorý je potrebné prekročiť. Už nie je viac potrebné si predstavovať, že prostredníctvom meditácie získame úžasné veci. V skutočnosti, výsledky meditácie môžeme nájsť na základnej úrovni.
Jednou z pascí meditácie je práve to, že keď sa začneme hľadať, výsledkom je príjemný pocit a paradoxne si meditáciu obľúbime. Obľúbime si v skutočnosti situáciu, ktorú nazveme rozvojom. Toto je situácia ktorá nás udržuje v relatívne statickom stave a v stave zahmleného vedomia.
Existuje jav, ktorý sa nazýva presýtenie. Na začiatku pociťujeme radosť a táto radosť sa vyčerpá, rozpustí a nechá miesto pre pocit presýtenia. Prečo? Pretože radosť je niečo čo neexistuje mimo mysle. A ako čokoľvek iné vytvorené našou mysľou, je to vystavené rozrušeniu mysle. Teda dovtedy dokiaľ nezískame základnú stabilitu mysle, všetko čo sa v nej objaví, najmä radosť, je predmetom zmeny a je predurčené k tomu aby sa rozpustilo. Avšak keď sa vedomie dostáva do tejto základnej stability mysle, ktorá je súčasne šťastím, blaženosťou, dosahuje tým stav pre ktorý nie je žiaden iný výraz ako šťastie alebo radosť. Nie je tam nič viac vidieť, pretože je to niečo, čo nevyvoláva presýtenie, čo sa nevytráca, teda niečo, čo sa nevyčerpá. Pravdaže je ale potrebné dostať sa poza túto jednoduchú mentálnu stabilitu, ktorá je súčasne šťastím. Ako to môžme urobiť? Tým, že to necháme ísť, inak povedané tým, že po tom prestaneme túžiť, pripútavať sa na to. Vzdaním sa tohto šťastia ideme ďalej, ideme poza, ideme do ďalšieho sveta, viac a viac hlboko do zážitku a dosiahneme to, čo je v tibetčine nazývané stav sang–gjä, je to stav buddhu, stav dokonale očistený a radostný.
