Základy duchovnej cesty
Úryvok z knihy Gendün Rinpočeho s názvom „Mahámudra“.
Ktokoľvek kto sa zaujíma o nasledovanie duchovnej cesty musí najprv preskúmať na čom sa zakladá, zamyslieť sa nad jej cieľmi a metódami, ktoré k nim vedú. Cieľom buddhistickej cesty je úplné oslobodenie od všetkých foriem utrpenia a realizácia osvietenej podstaty mysle, stavu nemennosti, stáleho požehnania.
Skôr alebo neskôr budeme konfrontovaní s nevyhnutnou realitou smrti. Ak počas našeho života praktikujeme učenia, tak je to kvôli úplnému prekonaniu strachu zo smrti. Budeme schopní dosiahnuť tento koniec s dôverou, s úplnou istotou čo robiť, čomu sa vyhnúť a ako môže myseľ využiť túto zvláštnu príležitosť pre jej oslobodenie sa z cyklu umierania a znovuzrodzovania. Tohto by sme si mali byť vedomí v základnej dennej praxi počas našeho života.
Správna motivácia je na duchovnej ceste úplným základom. Naša prax nie je živená túžbou dosiahnuť lepšie podmienky bytia v tomto živote. Naša motivácia musí byť oslobodená od všetkých túžob po bohatstve, moci, sláve, rešpekte alebo iných osobných svetských cieľov. Takéto záujmy sú úplne v protiklade s praxou dharmy. Všetky tieto ciele pre tento život samotný, nemajú dlhodobý význam. Okrem toho cieľom nie je po smrti získať vyššie znovuzrodenie ani pohodlné užívanie si ľudského života ani iluzórne šťastie božských sfér. Snaha osobného zisku nepredstavuje uspokojivú motiváciu bódhisattvu. Keď sa obraciame k praxi, nechávame všetky motívy tohto života a našou jedinou túžbou by malo byť dosiahnutie absolútneho osvietenia, pretože len ono nám dá schopnosť pracovať pre prospech všetkých bytostí. V čase smrti musí byť všetka pripútanosť, všetko čo sme dokonali a nahromadili opustené. Naše vlastníctvo, bohatstvo a majetok akéhokoľvek druhu viac nebudeme potrebovať. Bytosti, ktoré najviac milujeme nás nebudú môcť sprevádzať. Nebudeme mať ani schopnosť zobrať si zo sebou naše telo! Všetky druhy šťastia tohto života nie sú ničím, len dočasnými radosťami. Ako dlhodobý cieľ sú nedostatočné. Našim jediným cieľom v nasledovaní príkladu Buddhu musí byť získanie trvalého šťastia stavu osvietenia.
Dosiahnuť osvietenie znamená mať život založený na uskutočňovaní úžitku pre ostatných. Ak sme vytrvalí v snahe našich vlastných záujmov, tak pokračujeme v túlaní sa v cykle existencií. Najprv je nevyhnutné rozvinúť najvyššiu motiváciu, ktorou je dosiahnutie osvietenia. Ak máme toto čisté prianie, musíme ho uskutočňovať. Vložením tejto bódhičitty alebo osvietenej mysle do praxe, sa skutočne začíname posúvať k osvieteniu. Motivácia je analogická k východiskovému okamihu keď si prajeme niekam cestovať. Ak je našou túžbou ísť napríklad do Indie, tak moment formulácie tejto predstavy je reprezentovaný prianím alebo motiváciou a samotná cesta je reprezentovaná praxou. Prianie dosiahnuť neprekonateľné osvietenie znamená rozvíjanie motivácie realizovať buddhovstvo čo najrýchlejšie, s cieľom mať skutočnú schopnosť pomáhať bytostiam. Toto je záväzok týkajúci sa plodu alebo výsledku.
Tento záväzok prenesieme do praktického úsilia hromadiť skutočne pozitívne činy našim telom, rečou a mysľou. Toto sa nazýva príčinná fáza, pretože tieto činy budú viesť k osvieteniu, o ktoré sa snažíme.
Keď boli tieto bytosti našimi rodičmi, ukázali nám tú istú nehu a oddanosť ako naši rodičia v tomto živote. Ak si neceníme skutočnú hodnotu ich láskavosti, môžeme si myslieť, že sa o nás starali len kvôli ich vlastným záujmom, čím sa stali zodpovednými za naše súčasné utrpenie. To ukazuje, že nemáme pochopenie podstaty ich láskavosti a že by sme na to mali meditovať.
Táto láskavosť začala v barde, keď sme sa zúfalo snažili o znovuzrodenie. V tom čase nám naša matka ponúkla útočisko maternice. Potom sme sa objavili nahí bez akýchkoľvek prostriedkov, bez ochrany, neschopní pozrieť sa na seba a úplne nechaní na milosť našemu prostrediu. Avšak naša matka nás umyla, obliekla, zohriala a opatrovala nás. Mnohými spôsobmi sa o nás starala, napríklad nás kŕmila, vychovala nás, dala nám peniaze, vzdelanie a jej lásku. Tiež nás ochraňovala pred rôznymi druhmi nebezpečia, ktoré mohli ohroziť náš život, ako popálenie, utopenie, spadnutie, zranenie, nehody a strach. Ak sme boli chorí, čo najlepšie sa nás snažila vyliečiť. Starala sa o nás s úplnou oddanosťou bez ohľadu na ťažkosti, ktoré jej to spôsobovalo. Dokonca len pre náš prospech spravila množstvo negatívnych činov. Schopnosti, ktoré teraz máme, komunikáciu z ostatnými, chodenie, postaranie sa o vlastné potreby a vedenie normálneho ľudského života; všetko to máme kvôli láskavosti našich rodičov.
Všetky bytosti bez výnimky boli našimi rodičmi. Naviac sú presne ako my v tom zmysle, že všetci túžia po šťastí a všetci sa snažia ochrániť pred utrpením. Aj napriek ich prianiu byť šťastní, to nedokážu dosiahnuť. Uväznení nevedomosťou, si neuvedomujú príčiny šťastia a utrpenia. Neuvedomujú si, že ak niekto túži po šťastí, musí vykonávať pozitívne činy a ak sa chce vyhnúť utrpeniu, musí sa tiež vyhnúť negatívnym činom. Zanedbaním tohto vzťahu medzi činmi a ich následkami, pokračujú bytosti v ich hľadaní šťastia vytváraním negatívnych činov, z čoho vždy plynie ešte viac utrpenia. To je dôvod prečo sa otáčajú v nikdy nekončiacom cykle existencií, prechádzajúc z jedného života do ďalšieho a večne trpiac v rôznych formách. Uvedomením si tejto situácie formulujeme prianie všetkých bódhisattvov; oslobodiť všetky bytosti z cyklickej existencie a od všetkého utrpenia, ktoré zažívajú. Preto sa rozhodujeme venovať úplne všetku energiu našeho tela, reči a mysle realizácii našeho jediného cieľa, ktorým je oslobodenie všetkých bytostí. Našim zámerom je tak oslobodiť sa od našeho vlastného utrpenia čo najrýchlejšie, aby sme boli schopní oslobodiť ostatných od ich utrpenia. Tento úprimný a extrémne hlboký stav mysle nie je len bezvýznamná formula, ktorú niekedy odriekame, ale autentická motivácia, ktorú rozvíjame z hĺbky našich sŕdc. Musíme mať tento prístup v mysli vždy keď praktikujeme dharmu.
Ak máme v mysli túto autentickú motiváciu, vždy keď počúvame učenia, uvažujeme o ich zmysle a keď meditujeme tak určite nasledujeme cestu bódhisattvu, ktorá vedie priamo k osvieteniu. Keď praktikujeme učenia Buddhu, vždy by sme mali mať v našej mysli prítomnú jasnú predstavu, čím privedieme našu prax do konca a neprestaneme v jej polovici. To znamená pokračovať až kým skutočne nedosiahneme konečný cieľ, stav osvietenia a schopnosť priviesť všetky bytosti do tohto stavu. Tento stav si vyžaduje veľkú dávku odvahy a odhodlania mysle. Musíme vytrvať bez pochybností o schopnostiach realizovať osvietenie a priviesť všetky bytosti do tohoto stavu. Keď sme sa zaviazali ceste osvietenia, mali by sme pestovať hlbokú dôveru. Keď v mysli neustále udržujeme túto čistú motiváciu, tak sa naša duchovná aktivita, rovnako ako všetky naše denné aktivity stanú dokonalými prostriedkami pre dosiahnutie osvietenia. Ak je naša myseľ ustavične obracaná k pomoci ostatným, nemusíme si viac robiť starosti o náš vlastný prospech, pretože je spontánne realizovaný ako výsledok tejto otvorenosti. Okrem toho, prostredníctvom používania metód pre pomoc ostatným, tiež postupne rozvíjame realizáciu absolútnej podstaty mysle. Táto realizácia skutočnej podstaty mysle nám umožňuje objaviť sa v rôznych formách a nespočetných situáciách s cieľom pomáhať bytostiam. Týmto spôsobom sa staneme buddhom so schopnosťou manifestácie tejto realizácie v aspektoch foremných tiel alebo káj, ktoré pracujú pre úžitok bytostí.
Môžeme sa tomu diviť, že ak úplne zabudneme na všetky egoistické záujmy a budeme sa venovať výlučne prospechu ostatných, privedie nás to skutočne k osvieteniu. Nemalo by o tom byť pochýb. Perfektným príkladom je Buddha Šákjamuni, ktorý sa vzdal každého druhu osobného záujmu s cieľom úplne sa venovať realizácii osvietenia. Povedal: “Naivní myslia len na svoj osobný záujem a túlajú sa v cykle existencií. Múdri myslia len na prospech druhých a dosiahnu osvietenie.” Konaním rovnako ako Buddha, sa zbavujeme všetkých myšlienok seba-uspokojenia, všetkých osobných záujmov s cieľom úplne sa venovať prospechu ostatným. Všetky priaznivé okolnosti, úspech alebo dobrá reputácia z ktorých sa môžete tešiť sú úplne venované pre úžitok ostatných. Naopak, keď sa objavia neúspechy, problémy alebo prekážky, tieto ťažkosti berieme na seba.
Týmto spôsobom istotne zrealizujeme dokonalú buddhovskú podstatu. Inak ostaneme nezrelí a nevedomí, pokračujúc v jednaní pod nadvládou egocentrického prístupu, pričom budeme ignorovať možnosť jednania v prospech ostatných. Našim jediným záujmom je byť významnejším, bohatším a mocnejším. Dobrú povesť sa snažíme získať tým, že príjemné situácie a úspechy si privlastňujeme a za príčiny vzniku všetkých problémov označujeme druhých. Vzdávame sa akejkoľvek náklonnosti k práci pre prospech druhých; našim jediným záujmom je chrániť to, čo je prospešné pre nás. Ak sa niekto postaví do cesty našim záujmom, neváhame ho zraniť alebo mu ublížiť. Tento prístup slúži len hromadeniu príčin pre cyklickú existenciu a všetko jej utrpenie. Preto čokoľvek robíme, myseľ by nikdy nemala odbehnúť od základných kvalít milujúcej láskavosti a súcitu. Milujúca láskavosť je prianie, aby všetky bytosti boli v stave neustáleho a úplného šťastia. Súcit je prianie, aby boli všetky bytosti oslobodené od utrpenia a činov, ktoré utrpenie spôsobujú.
Stále by sme mali skúmať, čo sa v našej mysli deje a v každej situácii byť schopní analýzy našej motivácie. Je našou skutočnou základnou motiváciou pomáhať druhým alebo sa len jednoducho snažíme získať nejaké osobné uspokojenie? Je dôležité aby sme sa pozorovali týmto spôsobom, v opačnom prípade riskujeme, že sa podvádzame s vierou, že máme pozitívny prístup a myslíme si, že jednáme prospešne kým v skutočnosti sme vedení sebeckými záujmami. Uskutočňovaním dôkladného skúmania našich skutočných motívov s nezaujatou mysľou je pred akýmkoľvek samotným činom základom.
Ak pozorujeme čo sa deje keď myslíme len na seba a konáme v našom záujme, tak vidíme, že naše činy živia a posilňujú našu egoistickú fixáxiu, ktorá je korennou príčinou nášho túlania sa v cyklickej existencii. Ak naša aktivita nemá žiadny iný cieľ okrem posilňovania a živenia tejto fixácie, tak všetko čo robíme je jednoducho pokračovanie v našom utrpení. Preto je veľmi dôležité rozvíjať v našej mysli prúd záväzného záujmu hľadania a odstránenia tohoto sebestredného uchopovania. Aby sme to dokázali, mali by sme odteraz naše telo, reč a myseľ úplne venovať konaniu činov, ktoré sú prospešné pre ostatných. Mali by sme sa snažiť vzdať všetkých foriem osobného uspokojovania a akéhokoľvek ubližovania druhým bytostiam.
Absolútnym základom je skúmať našu myseľ s veľkou pozornosťou a neustále sa pýtať seba samých, či sa skutočne snažíme druhým pomôcť alebo sa ich len snažíme manipulovať a využívať pre naše vlastné ciele. Týmto spôsobom v momente keď rozpoznáme negatívny stav mysle, okamžite môžeme na jeho základe konať a rozvíjať altruistickú motiváciu, ktorá sa stane viac a viac stabilnejšou. Avšak ak je naša túžba pomôcť ostatným sprevádzaná našimi egostickými sklonmi, naše úsilie určite zlyhá. Preto je tak dôležité oslobodiť myseľ od všetkých negatívnych návykov, ktoré ju držia pozadu, aby sa tak jej dobrotivé kvality mohli skutočne rozvíjať.
Milujúci súcit nie je niečo, čo je obmedzené iba na motiváciu. Musí byť tiež prenesený do činov. Preto potrebujeme prevziať učenie praxe, ktoré pozostáva z výcviku nášho tela, reči a mysle v uskutočňovaní cnostných činov. Pozitívny výsledok týchto činov je venovaný všetkým bytostiam, aby dosiahli osvietenie čo najrýchlejšie. Týmto spôsobom si môžeme byť istý, že naša pozitívna motivácia je prenášaná do činov a prospešných výsledkov pre všetky bytosti.
Keď rozvíjame súcit tak chápeme, že v priebehu minulých existencií bytosti nahromadili množstvo činov z ktorých sú niektoré pozitívne a niektoré negatívne. Výsledkom teraz je, že v tomto živote zažívajú všetky druhy priaznivých i nepriaznivých situácií. V krátkosti, bez ohľadu na veľkú rozmanitosť podmienok a stavov existencie, všetky sú charakterizované utrpením. Rôzne druhy zážitkov, ktoré bytosti majú sú samé o sebe podmienky vytvárajúce nové negatívne činy, ktoré sú následne budúcimi príčinami utrpenia. Stručne, napriek veľkej rôznorodosti podmienok a stavov bytia, všetky sú charakterizované utrpením. To je dôvod prečo vyslovujeme prianie aby boli všetky bytosti oslobodené nielen od utrpenia ale aj od ich návykových tendencií. Tieto tendencie sú tie, ktoré nekonečne vyvolávajú činy ktorých výsledkom je utrpenie. Vo dne v noci by sme mali neustále robiť priania, aby sme boli schopní bytosti úplne oslobodiť od utrpenia. Našim prianím je mať schopnosť im pomáhať osvojiť si skutočne pozitívny stav mysle ktorým je osvietená myseľ, ktorá bude príčinou ich budúceho šťastia.
