Zmena pohľadu na fungovanie emócií
Výňatok z knihy Šamar Rinpočeho "Zmena pohľadu na fungovanie emócií", vydanou nakladateľstvom Dzambala.
"Poznávanie môže prebiehať dvoma spôsobmi,ako tvár s dvoma odlišnými výrazmi:odstráň zamračený výraz zmätkua prirodzene sa objaví úsmev bez zmätku."—3. Karmapa Rangdžung Dordže
Text, ktorý tvorí základ tohto učenia je úvahou ako rozlišovať medzi bežným vedomím a pôvodným vedomím, ktorý napísal tretí Karmapa Rangdžung Dordže. Aj keď pôvodný text je krátky (šesť listov), obsahuje hlavné body, ako pracovať s mysľou vtedy, keď je myseľ zatemnená nevedomosťou ale aj keď je úplne bdelá.
Pôvod zmätku mysle
Kto stvoril svet? Ako vznikol život? Aká je príčina utrpenia, ako ho môžeme premôcť a byť šťastní? Inteligentní ľudia, na rozdiel od tých, ktorí sú spokojní so stavom nevedomosti, sa samých seba takéto otázky pýtali už od počiatku ľudstva. Pred 2500 rokmi Buddha Šákjamuni vyložil skutočnú podstatu vecí. Veľkí myslitelia, v priebehu toho ako história postupovala, dosiahli určitý stupeň pochopenia podstaty reality, ako ju dokonale učil Buddha. V tejto rozprave budeme skúmať tieto rôzne myšlienkové školy.
Ne-buddhistické názory
Ne-teistický prístup
V starovekej Indii existovalo k otázke príčiny sveta tristošesťdesiat rôznych nebuddhistických filozofických postojov. Medzi nimi bola filozofická škola Samkhja, ktorá zastávala názor, že svet je súčasťou bytosti stvoriteľa. Podľa ich nazerania je svet dielom Princípu, ktorý je rovnováhou šťastia, utrpenia a neutrality, a ktorý má päť náležitých vlastností. Je stály, jedinečný, nie je neživou hmotou, je neviditeľný a má neobmedzenú schopnosť vytvárať vlastné emanácie. Princíp je príčinou sveta; svet samotný je výsledkom konania alebo pôsobenia Princípu. Svet je preto časťou Princípu a nie niečím vonkajším. Tento pohľad školy Samkhja je príkladom typu filozofie, ktorá verí, že svet je skôr časťou svojho stvoriteľa, než niečím čo je od neho oddelené.
To, čo je na konci, je ego alebo entita, ktorá prežíva svet, ktorý je ale úplne odlišný od samotného Princípu. Pre všetky žijúce bytosti existuje len jedno ego. Toto ego je ako obojstranné zrkadlo. Jedna strana odráža smerom von a prijíma odraz foriem šíriacich sa od Princípu. Ego je týmito formami rozrušené, považuje ich za skutočné a dostáva sa pod ich vplyv, čoho výsledkom je jeho ilúzia. Emanácie Princípu privádzajú ego do zmätku, ktorý vedie k utrpeniu, ktoré je príliš vzdialené od súcitu; Princíp v skutočnosti egu ubližuje.
Študentovi školy Samkhja sa preto odporúča udržiavať pozornosť zameranú do vnútra a zotrvávať bez rozrušenia manifestáciami podvodníckeho Princípu. Podľa toho do akej miery dokáže byť zameraný do vnútra, do takej miery dokáže trikom Princípu odolávať. Preto hlavnou praxou tejto školy je meditácia, ktorá sa aj s jej výsledkami nápadne podobá buddhistickej meditácii upokojenia. Keď je myseľ voči rozrušeniam vonkajšieho sveta odolná, stáva sa pokojnou a stálou. Tento šťastný stav je opisovaný ako výsledok "rozpakov" Princípu. Okrem toho, že je myseľ študenta upokojená, Princíp spätne absorbuje svet, ktorý vytvoril a vzápätí je ego oslobodené od ilúzie Princípu.
Podobne ako ich meditačná metóda, aj životný štýl Samkhja je zameraný na zníženie a nakoniec odstránenie vplyvu Princípu. Povoliť rozvoj pripútanosti znamená upadnúť pod vplyv fungovania Princípu, preto sa kladie dôraz na ne-pripútanosť ako na prostriedok oslobodenia. Študent Samkhja vyžije s minimálnym množstvom stravy a tekutín, a to vždy najmenej kvalitných, bude sa jednoducho obliekať alebo bude úplne bez šiat (často sú označovaní ako "Nahí") a nebude mať trvalý domov.
Filozofia Samkhja má mnoho nedostatkov, najmä ten, že ju je možné prijať jedine slepou vierou. Mnoho otázok ostáva nezodpovedaných: "Ako vznikol Princíp? Prečo existuje len jedno Ja alebo entita pre všetky žijúce bytosti? Ak je to tak, prečo, keď je oslobodená jedna osoba, celé Ja; nie sú súčasne oslobodené všetky žijúce bytosti?", atď. Ale aj napriek týmto námietkam bola Samkhja v čase Buddhu najlepším z ne-buddhistických pohľadov. Prečo? Pretože rozpoznala, že oslobodenie nie je možné pokiaľ je Ja ovládané rozrušeniami, a teda že prostriedkom k odstráneniu rozrušenia je meditácia, ktorou sa angažovanosť mysle vo vonkajšom svete oslabuje. Čo sa týka podstaty mysle, členovia Samkhja mali v tom čase viac pochopenia ako iné filozofické školy v Indii.
Teistické presvedčenie
Ďalším druhom filozofie je druh teistickej viery, ktorá zastáva názor, že svet bol vytvorený bohom stvoriteľom. Do tejto kategórie v tej dobe zapadalo mnoho indických filozofických názorov. Poďme bližšie preskúmať názory a prax uctievateľov Išvaru, ktoré budú slúžiť ako všeobecný model.
Išvaru charakterizuje osem vlastností: je jediný, stály, pohyblivý, božský, hodný úcty, čistý, stvoriteľ, slobodný resp. nezávislý. Vlastnenie týchto ôsmich vlastností je to, čo z neho robí najvyššiu bytosť. Svet, ktorý vytvára nie je ako v prípade systému Samkhja súčasťou jeho bytosti alebo fungovania, ale hoci má na svoje dielo vplyv jeho svet existuje a trvá úplne mimo neho. Má moc poslať do neba alebo raja tých, ktorí ho prosia a vykonávajú jeho vôľu, a do pekla poslať všetkých tých, ktorí ho neposlúchajú alebo popudzujú. Základná prax Išvaritov pozostáva zo spaľovania obety, aby si ich boha uzmierili, meditovania na vizualizovanú formu Išvaru a vykonávania rôznych jogových cvičení.
Tak ako názor Samkhja, aj presvedčenie Išvaritov je možné prijať len slepou vierou, ponechajúc mnoho nezodpovedaných otázok. Nešťastnou chybou tohto druhu filozofie je, že nevysvetľuje ako vznikol samotný stvoriteľ. Jeho vlastnostiam sa tiež dajú vytknúť nasledujúce námietky: hovorí sa, že je stály a súčasne pohybujúci, ale toto sú dve vzájomne sa vylučujúce vlastnosti, pretože pohyb v sebe zahŕňa zmenu. Okrem toho je jeho čistota definovaná ako "stelesnenie milujúcej láskavosti a súcitu", ale pretože využíva moc poslať bytosti, ktoré ho popudzujú do pekla, zdá sa, že v jednej z jeho ôsmich vlastností, ktorou je čistota je náladový. Toto je len niekoľko námietok, ktoré je možné tomuto názoru vytknúť a rovnako je možné spochybniť ďalšie názory, ktoré sú založené na predstave boha stvoriteľa.
Škola Samkhja rovnako ako školy, ktoré veria v stvoriteľa zlyhávajú na nepochopení, že na počiatku cyklickej existencie a utrpenia v nej, je lipnutie na predstave "Ja" alebo ega. Pretože nechápu príčinu utrpenia, nedokážu ju odstrániť. Aj napriek tomu, že niektoré ich praxe – napríklad meditácia upokojenia školy Samkhja a tradície vizualizácie boha stvoriteľa – sú podobné metódam, ktoré sú používané v buddhizme; ich metódy nemôžu byť úspešné pretože ich východiskový pohľad je mylný. Nepochopili podstatu.
Toto sa môže stať aj tantrickým buddhistom. Niekto, kto praktikuje vizualizáciu bez toho aby chápal, že vizualizovaná forma je v tom momente bez akejkoľvek skutočnej podstaty alebo existencie; robí tú istú chybu ako teistický praktikujúci. V tantre by mala byť budovacia fáza vždy spojená s rozpúšťacou fázou, čo znamená, že vizualizácia by mala byť vždy založená na pochopení prázdnoty – dokonalosti múdrosti. Praktikujúci, ktorý nepochopil najdôležitejšiu stránku prázdnoty a medituje v budovacej fáze; je ako Išvarita. Šantidéva vo svojom diele Bódhičárja-avátara hovorí, že ak niekto nechápe zmysel Prádžnaparamity (prázdnotu alebo dokonalosť múdrosti), všetky tantrické praxe budú u neho vytvárať ten istý výsledok ako u teistických názorov.
Nihilistické hľadisko
Ďalší typ viery odmieta všetky názory týkajúce sa vzniku sveta. Jeho stúpenci tvrdia: "Slnko vychádza, rieky tečú zo svahu, hrášok je guľatý, tŕnie je ostré, tyrkysové oko v pávom perí je nádherné. Toto a všetko ostatné na svete nebolo nikým vytvorené, objavilo sa prirodzene samé od seba." Takýto prístup úplne odmieta pojmy ako príčina a následok, a budúce životy a je úplne nemorálny, pretože činy, dobro a zlo podľa neho nemajú žiadne dôsledky.
Tento názor je zo všetkých najneinteligentnejší a je ho možné jednoducho vyvrátiť preskúmaním pôsobenia zákonitosti príčiny a následku vo svete okolo nás. Ak by príčina a následok neexistovali, všetko by bolo úplne svojvoľné. Bolo by možné zasadiť pšenicu z ktorej by vyrástol jačmeň, ľuďom by sa rodili zvieratá, atď. Pretože takto to očividne nie je, stanovisko bezpríčinnosti tých, ktorí "úplne zavrhujú" všetky teórie, môže byť ľahko vyvrátené.
Všetky pohľady boli doteraz nebuddhistické. Ani jeden z nich neumožňuje svojim stúpencom opustiť utrpenie cyklickej existencie a to z jednoduchého dôvodu; navzdory rôznorodosti ich teórií, nechápu základnú príčinu utrpenia.
Buddhistické názory
Na rozdiel od predošlých pohľadov, rôzne buddhistické filozofické školy rozumejú, že sú to nevedomosť a pripútanosť na egu, ktoré spôsobujú a udržiavajú cyklickú existenciu, a že vyslobodenie z takejto existencie zahŕňa odstránenie emóciami sužovanej mysle. Zo štyroch hlavných buddhistických škôl, sú niektoré považované za dokonalejšie z dôvodu, že síce aj keď všetky poskytujú prostriedky pre vyslobodenie z cyklickej existencie, nie všetky majú nevyhnutný záber, ktorý umožňuje žiaka viesť k dokonalému buddhovstvu, ktoré je dokonalé vo všetkých ohľadoch.
Vajbhasika
Naše skúmanie buddhistických filozofických škôl začneme skúmaním pohľadu vajbhasika. Táto škola učí, že všetky hrubé formy s ktorými sa stretávame sú skutočné len v relatívnom zmysle, že ich absolútna realita pozostáva z nedeliteľných častíc alebo atómov; čo v pravom slova zmysle znamená, že sú zložené z rôznych prvkov z ktorých pozostáva: zem, voda, oheň, vzduch a priestor. Tieto častice existujú, ale nie sú produktom stvorenia.
Tak ako je absolútnou podstatou hrubých foriem vonkajšieho sveta častica, tak je absolútnou podstatou mysle "mentálny moment", "mentálny atóm", nedeliteľný moment vedomia. Tieto mentálne momenty sú skutočné, ale trvanie mysle skutočné nie je. Myseľ minulosti je preč, myseľ budúcnosti ešte neprišla, takže jedinou možnou vecou o ktorej sa dá povedať, že je existujúca, je súčasný moment mysle. To, čo sa nám zdá ako spojitosť mysle je jednoducho súhrn radu mentálnych momentov. Preto sú javy mysle, ako hrubé formy vonkajšieho sveta, len relatívne skutočné; ich absolútnou podstatou je nedeliteľná častica.
Všetky buddhistické školy chápu, že utrpenie vzniká kvôli nepochopeniu vzťahu medzi mysľou, ktorá poznáva a objektmi, ktoré sú poznávané. Zmätená myseľ lipne na predstave jej vlastnej oddelenej identity; identity ktorá je odlišná od objektov, ktoré vníma a považuje za skutočné. Táto separácia znamená, že keď myseľ posúdi objekt ako "nádherný", rodí sa pripútanosť a keď ho posúdi ako "odporný", vzniká pocit averzie. Zmätená myseľ kvôli nasledovaniu týchto dvoch reakcií, kedy myseľ k objektu buď lipne alebo ho odmieta, začína trpieť emóciami, jej činy sa stávajú predmetom zákonitosti príčiny a následku a výsledkom je utrpenie.
Rozpoznanie celého tohto procesu je spoločné pre všetky buddhistické školy. Odlišnosti sa však objavujú v názore na skutočnú podstatu prepojenia mysle s objektmi. Škola vajbhasika tvrdí, že medzi vedomím zmyslových orgánov a ich objektmi je priamy kontakt, bez akéhokoľvek sprostredkovateľa medzi nimi. Ďalšia škola, na ktorú sa pozrieme a ktorá toto vyvracia, je škola sautrantika.
Sautrantika
V pohľade sautrantika nie je možný žiadny kontakt medzi mysľou a časticami okolitého sveta, práve kvôli zásadnému rozdielu ich vlastnej podstaty. Myseľ je čistá ako sklo a je bdelá. Materiálny svet je mŕtvy a neživý. Myseľ môže poznať priamo len niečo, čo má takú istú podstatu ako má ona sama, preto musí k poznaniu vonkajšieho sveta dôjsť prostredníctvom procesu, ktorý je iný než priamy kontakt medzi mysľou a hmotou.
Sauntrantikovia stanovujú mentálne dostupnú predstavu materiálneho objektu, ktorá vzniká ako prirodzený následok existencie objektu, ktorý môže myseľ uchopiť a poznať, pretože má tú istú podstatu ako myseľ. Objekt samotný je skutočný a existuje, ale tam kde nie je vytváraný mentálny obraz, ktorý myseľ môže vnímať, by bol pred mysľou skrytý. Tento mentálny obraz považuje myseľ za reálny a to vytvára vyššie opísaný proces, ktorý ústi do utrpenia. Všimnime si, že to nie sú objekty samotné, ktoré utrpenie spôsobujú, ale pripútanosť mysle na realitu vznikajúcich mentálnych obrazov.
Aj pohľad vajbhasika, aj pohľad sautrantika môže žiaka doviesť k stavu arhata. Dôkladnou analýzou predstavy "Ja" si žiak uvedomí, že všetko na čom si zakladá svoju predstavu "Ja", môže byť zredukované na neosobné fyzické alebo mentálne častice z ktorých žiadna nemôže potvrdiť existenciu "Ja", ktorú v sebe prechováva a tým sa stáva od pripútanosti na egu oslobodený. Toto uvedomenie ne-ega, umožňuje žiakovi zbaviť sa jeho emocionálnych rozrušení a dosiahnuť tak arhatstvo.
K tejto analytickej metóde sautrantikovia pridávajú ešte pochopenie, že telo ku ktorému sú tak pripútaní, nie je skutočným telom zloženým z častíc, ale len jeho mentálny obraz – o dôvod menej považovať ho za skutočné a identifikovať sa s "Ja". Obidve školy praktikujú meditáciu upokojenia a stabilizácie mysle, a potom v tejto stabilite vykonávajú svoje analytické skúmanie.
Kvôli viere týchto dvoch škôl v absolútnu realitu častíc, v ktorej je vytváraná myseľ a hmota – medzi ktorými je kontakt priamy alebo nepriamy podľa konkrétneho stanoviska jednotlivej školy – sú zaviazané trvať na tom, že keď sa všetky bytosti stanú osvietenými, vonkajší svet bude ďalej pokračovať bez života. Podľa učenia o Zdokonalení múdrosti, je to presne ten pohľad, ktorý bráni realizácii úplného buddhovstva, pretože vytvára jemný závoj, ktorý zatemňuje vševedúcnosť. Avšak ak žiak nasledujúci pohľady vajbhasika alebo sautrantika dosiahne arhatstvo, jeho myseľ viac nebude zatemnená emocionálnymi rozrušeniami a sám sa môže ponoriť do nevyčerpateľnej kontemplácie, v ktorej si uvedomí svoj omyl a upraví svoj pohľad tak, aby očistil posledné zatemnenia, ktoré úplné osvietenie zakrývajú.
Niekto si môže lámať hlavu, prečo Buddha učil pohľady, ktorých sa držia tieto dve školy, ak v skutočnosti žiadne reálne častice neexistujú, ani materiálne, ani mentálne; vytvárajúc tak veci materiálneho a mentálneho sveta. Dôvodom je, že takéto učenie je nevyhnutné pre tú skupinu osôb, ktorá ešte nie je pripravená akceptovať neskutočnosť vonkajšieho sveta. Časticová teória je aj navzdory jej neschopnosti viesť žiaka k úplnému osvieteniu, schopná zbaviť ho emocionálneho rozrušenia a poskytnúť arhatstvo, prostredníctvom ktorého bude jeho pochopenie časom narastať do bodu v ktorom bude môcť pravdu o objektoch vonkajšieho sveta prijať a postupne pokračovať k úplnému buddhovstvu.
Názory mahajány
Tých, ktorí mali schopnosť ísť k úplnému osvieteniu priamo, Buddha učil kompletnú pravdu o mysli a materiálnom svete. Vysvetlil, že to čo umožňuje aby vznikli rôzne svety a rôzne bytosti, ktoré ich obývajú, je nedostatok uvedomenia mysle, ktoré sa týka jej vlastnej skutočnej podstaty. Kvôli tejto nevedomosti, myseľ formuje vonkajší svet, ktorý je od nej oddelený, zatiaľ čo svet je v skutočnosti vlastnou projekciou mysle. Nie je to preto ani niečo čo existuje ako súčasť bytosti stvoriteľa, ani to nie je od stvoriteľa oddelené, ani to nie je kombinácia týchto dvoch faktorov a nie je to ani úplne bez príčiny.
Ak by to bola časť bytosti stvoriteľa, musela by už existovať a neexistovala by žiadna potreba nechať niečo vzniknúť ešte raz. Ak by bola mimo stvoriteľa, tiež by už musela existovať, aby k už existujúcemu stvoriteľovi mohla byť definovaná ako od neho oddelená. Ako môže existovať objekt, ak najprv neexistuje "Ja"? Povedať, že svet vznikol prostredníctvom kombinácie obidvoch týchto faktorov, znamená urobiť obidve zmienené chyby. Čo sa týka bezpríčinnosti už sme povedali, že je to zjavne spochybniteľné, pretože našimi vlastnými očami môžeme vidieť ako konanie rodičov spôsobuje narodenie dieťaťa, ako pšenica rastie zo semena – jej príčiny, atď.
Takže čo je svet? Buddha učil, že je stvorený so vzájomne závislých vzťahov. Jedna vec vychádza z druhej, ktorá je sama závislá na niečom ďalšom. O ničom sa nedá povedať, že skutočne existuje, pretože aby niečo existovalo, musí to zahŕňať samé seba a musí to byť nezávislý jav. Preto nemá zmysel hľadať príčinu sveta, pretože nemá žiadnu vlastnú existenciu. Ako príklad si vezmime dom: neexistuje dom, ktorý existuje nezávisle od stien, stropu, podlahy, atď. Ani tieto časti neexistujú nezávisle od svojich vlastných častí, z ktorých sú zložené. Dokonca ani tá najmenšia častica neexistuje nezávisle od rôznych jej častí a je jedno či hovoríme o materiálnom alebo mentálnom atóme. Neexistuje telo, ktoré existuje nezávisle od svojich orgánov, neexistuje žiadna myseľ, ktorá existuje nezávisle od jej mentálnych momentov. Relatívne sa dá povedať, že dom, stena, atóm, myseľ, všetky majú rovnakú podstatu, ale absolútne vzaté, podrobné skúmanie odhaľuje, že nič z toho nie je nezávislé od svojich častí; preto sú prázdne – sú bez vlastnej podstaty, ktorá by existovala skutočne.
Preto máme dva druhy reality: relatívnu pravdu, ktorá je tým, čo sa javí ako existujúce a absolútnu pravdu, ktorá je tým, čo existuje skutočne. Tieto dve pravdy alebo reality nie sú jedným a tým istým, pretože v opačnom prípade by chápanie jednej automaticky znamenalo chápanie druhej, čo tak nie je, keďže môžeme ostať v nevedomosti absolútnej reality, aj keď si relatívnu realitu objektu uvedomujeme. Tieto dve pravdy nemôžu byť ani úplne odlišné a jedna od druhej nezávislé, pretože jedna nemôže byť oddelená od druhej jednoducho kvôli tomu, že absolútna realita objektu je skutočná podstata jej relatívnej reality. Nedá sa povedať, že relatívna podstata je chybná, pretože jej výskyt je úplne skutočný tak, ako je skutočne existujúci odraz v zrkadle alebo ilúzia vyčarená kúzelníkom. Avšak v zmysle, že nemá žiadnu vlastnú skutočnú podstatu, že je "prázdna" z pohľadu absolútnej reality by bolo tiež nesprávne povedať, že relatívna realita je skutočná.
Pochopenie toho, ako z mysle vzniká svet môžeme dosiahnuť z dvoch strán. Niekto môže mať pochopenie získané priamo z meditácie a ďalších praxí, ktoré majú vplyv na odstraňovanie nevedomosti do takej miery, že mysli umožňujú uvedomiť si jej vlastnú podstatu a fungovanie. Toto nie je niečo udelené lámom, ale úplne to závisí od úsilia žiaka. Ďalším, nižším typom pochopenia – ale aj napriek tomu zásadným pre tých, ktorých priame pochopenie stále zatemňuje nevedomosť – je pochopenie, ktoré sa vynára z logickej dedukcie a rozumnej úvahy. Prostredníctvom počúvania vysvetlení a argumentov, a následným pozorným uvažovaním o ich zmysle, sa dá vydedukovať, že svet vznikol z mysle. Tento proces je ako skúmanie našej tváre v zrkadle a schopnosť povedať, či je nádherná alebo nie. V skutočnosti sa nepozeráme na reálnu tvár, len na jej odraz, ale aj tak môžeme dospieť k záveru. Vezmime si ďalší príklad v ktorom môžeme zo zazretia dymu vydedukovať prítomnosť ohňa, bez toho aby sme videli skutočný oheň. Tento druh nepriameho pochopenia je na začiatok dostatočný, pretože poskytuje základ pre meditáciu, ktorá bude potom napokon viesť k ešte platnejšiemu, priamemu pochopeniu.
Fenomén ako úspech mysle
V poznávaní existujú dva prvky: poznávajúci, ktorým je myseľ a poznávané objekty o ktorých má myseľ poznanie. Pretože na myseľ majú objekty vplyv, očividne je medzi nimi spojenie. Nádherné objekty vytvárajú pripútanosť, nepríjemné objekty tvoria averziu a myseľ s jej objektmi majú tú istú základnú podstatu alebo je medzi nimi príčinný vzťah, ako spojenie ktoré existuje medzi dymom a ohňom.
Sautrantikovia už zdôraznili, že aby mohla myseľ niečo poznať, musí mať objekt tú istú podstatu ako myseľ. Ak by boli objekty vo svojej podstate materiálne, ako by mohli byť mysľou vôbec poznané? Myseľ je nehmotná a bezforemná. Jej podstata sa vzpiera opisu. Nemôže byť popísaná v pojmoch tvaru, farby alebo čohokoľvek iného. Podstata materiálneho javu je však úplne definovateľná; dá sa hovoriť o forme, tvare, rozmeroch a farbe. S takýmto zásadným rozdielom v podstatách materiálneho a nemateriálneho, by ich akýkoľvek kontakt nebol možný. Vizuálne poznávanie by sa nikdy nevzťahovalo k forme, sluchové poznávanie k zvuku, atď. Tento značný rozdiel v základnej podstate by taktiež znemožňoval príčinný vzťah. Ako sa môžu materiálne objekty objaviť ako výsledok mysle alebo ako môže byť myseľ tvorená materiálnymi objektmi, ak je ich podstata úplne odlišná?
Jediný záver ku ktorému je možné dospieť je, že objekty sú myseľ a v takomto prípade žiadne problémy nevznikajú. Myseľ môže mať vedomosť o objektoch, pretože tie sú výtvorom mysle – a myseľ môže viesť ku vzniku mysle. Ako príklad si vezmime sen: ak niekto sníva o koňovi, tak ho môže vnímať, pretože je to výtvor mysle, je vytvorený mysľou a má takú istú podstatu ako myseľ. Rovnakým spôsobom sú mysľou utvárané všetky rozmanité objekty a zmyslovým poznávaním týchto objektov sú živené mentálne procesy.
V skutočnosti ak sa pozrieme bližšie zistíme, že materiálny svet zložený z nedeliteľných častíc je neobhájiteľný kvôli nemožnosti ich existencie. Atóm bol definovaný ako najmenšia možná častica; tak maličká, že ju nie je možné ďalej deliť. Ak niečo ďalej nie je deliteľné, tak nemôže mať žiadne rozmery, pretože ak by ich malo, dalo by sa ešte rozdeliť na prednú a zadnú časť, na ľavú a pravú časť. Takže atóm je samozrejme bez rozmerov, ale ako sa potom atómy môžu spájať do väčších objemov? Atóm bez rozmerov nemá žiadne steny alebo strany, ktorých sa môže ďalší atóm držať či priamo alebo prostredníctvom nejakého druhu sily. Ten istý argument sa týka mentálnej častice, mentálneho momentu, z ktorého sa vraj skladá myseľ. Atómová teória je preto degradovaná na logický nezmysel.
Spočiatku môže byť ťažké akceptovať, že svet nie je zložený z atómov. Môžeme namietať, že je úplne zrejmé, že veci sú vytvorené z častíc. Dom je napríklad nakopením častíc kameňa, cementu, atď. Dieťa na pláži stavia hrad zo zrniek piesku. Avšak takto sa veci môžu javiť zmätenej mysli, ale v skutočnosti to tak nie je. Zmätená alebo pomýlená myseľ je ako snívajúca myseľ, ktorá si myslí, že sen je skutočný. Niekto môže snívať o dieťati na pláži, ktoré stavia z piesku hrad, ale ani hrad, ani zrnká piesku, ktoré hrad tvoria nie sú skutočné; ako skutočné sa javia len zmätenej snívajúcej mysli. Podobne sa môže zdať, že v rámci relatívnej pravdy sú veci zložené z častíc, ale v rámci absolútnej pravdy žiadny zmyslový objekt nemá žiadnu hmotnú podstatu.
Keď rozprávame o zmyslových objektoch, nesmieme zabudnúť na to, že myseľ má tiež svoju vlastnú schopnosť s jej zodpovedajúcim poznávaním, ktoré vytvára pojmy z informácií, ktoré získava cez ďalších päť zmyslových schopností. Objekty tohto šiesteho zmyslu – mysle, sa nazývajú dharmy. Dharma je v tomto kontexte definovaná ako niečo o čom môže mať myseľ poznanie. Nasledujúci príklad ilustruje vzťah medzi jednou z piatich zmyslových schopností a mentálnym zmyslom.
V akte videnia pohára je pohár formou, ktorá sa sama osebe prezentuje vizuálnemu zmyslu. Zmyslom je rozpoznávaná ako forma (ale ešte stále nie ako pohár) a potom je mentálnemu zmyslu prenesená ako dharma, ako niečo čo môže byť rozpoznané. Zaznamenaná dharma je rozpoznaná mentálnym zmyslom a myseľ začína proces eliminácie, aby objektu poznania prisúdila pojem. Z minulej skúsenosti môže myseľ rozpoznať, že obraz ktorý prijíma nie je napríklad šálka alebo lyžička, ale pohár. Je použitá zodpovedajúca charakteristika a obraz prenesený z vizuálneho zmyslu je mysľou "pochopený" ako pohár.
Mentálny zmysel a jeho poznávanie hrá preto rolu vytvárania pojmov pre objekty a v ich vnímaní ako to alebo tamto tým, že rozlišuje jeden objekt od druhého. Mentálny zmysel taktiež vyhodnocuje objekty, posudzuje ich ako príjemné, nepríjemné alebo neutrálne, čo voči objektu vytvára zodpovedajúcu reakciu inklinácie alebo averzie.
Spoznávanie piatimi zmyslami nemá nič spoločné s týmto vytváraním pojmov; tieto zmysly si uvedomujú len formy, zvuky, vône, chute a dotykové dojmy. Vytváranie pojmov spoznávaním mentálnym zmyslom je preto tým, čo je zodpovedné za naše vnímanie sveta okolo nás. Napríklad ak by bol pôvab tigrice súčasťou jej podstaty, nebola by príťažlivá len pre tigra, ale rovnako aj pre mužov a ostatné zvieratá. Keďže to tak nie je, môžeme usúdiť, že jej príťažlivosť neexistuje kvôli nej, ale kvôli vytváraniu pojmov mentálnym zmyslom tigra.
Toto ukazuje ako je celý svet okolo nás vykresľovaný aktivitou mysle – aktivitou vytvárania pojmov.
Nezrodená myseľ
Neexistuje žiadna nezávisle existujúca substancia, počnúc malou časticou až po obrovskú horu. Všetky veci existujú len vo vzťahu k ostatným veciam. Bez ľavej strany, nemôže existovať pravá. Ak neexistuje teplo, neexistuje chlad; ak nie je dlhý, nie je krátky; ak nie som "Ja", tak nie si "Ty". Nič neexistuje nezávisle.
Z toho vyplýva, že ak neexistuje žiadny samostatný objekt poznávania, nemôže existovať ani samostatné objektové poznávanie. Ak v skutočnosti sám o sebe neexistuje objekt vnímania, tak ani myseľ, ktorá ho vníma neexistuje nezávisle. Momenty vnímania, ktoré vytvárajú myseľ nemajú žiadnu nezávislú podstatu. Aby mohli existovať, sú závislé od objektov. Ak neexistuje zvuk, tak neexistuje sluchové vedomie, atď. Schopnosť mysle vytvárať pojmy vykresľuje vonkajší svet, ale ani toto poznávanie nemá žiadnu vlastnú nezávislú podstatu. Aj samotné vnímanie, aj vnímané objekty sú neskutočné, nie sú ničím iný než projekciami mysle. Myseľ je zdrojom všetkého, ale ani ona neexistuje bezpodmienečne.
Účastníci zmätku
Vytváranie pojmov zmätenej mysle vedie k vzniku sveta, ktorý existuje relatívne – nie v jeho vlastnej podstate – ale v závislosti na príčinách a podmienkach. Tieto príčiny a podmienky zostavujú osem typov čiastkového vedomia, ktorého základ tvorí základné vedomie (skt. alaja).
Základné vedomie je základom pre ďalších sedem typov čiastkového vedomia. Tieto čiastkové vedomia sú projektované zo základného vedomia. Každé z týchto siedmych vedomí sa vzťahuje k piatim zmyslom, k mentálnemu zmyslu a emocionálne rozrušenému vedomiu. Všetkých osem zdieľa ten istý základ tak, ako sú vlny na hladine oceánu z tej istej vody, ktorá sa nachádza v jeho hĺbke. Tým istým spôsobom, ktorým sa vlny objavujú v rôznych formách a tvaroch, tak sa aj rôzne typy čiastkového vedomia od seba líšia podľa charakteru objektu, ktorý si tieto vedomia uvedomujú. Vizuálne vedomie reaguje na formu, čuchové vedomie reaguje na vôňu, atď.
Zmyslové vedomie
Vo vonkajšom svete je podmienkou zmäteného vnímania predstava zmyslového objektu: forma, zvuk, vôňa, chuť alebo dotykový objekt. Určujúcu podmienku, ktorá v nás spočíva, poskytuje zmyslová schopnosť zodpovedajúceho orgánu. Tento zmysel nie je fyzickým orgánom, ale len jeho jemnou časťou, ktorá objekt definuje a umožňuje jeho vnímanie. Každé zmyslové vedomie je spojené so zmyslovou schopnosťou a nielen s orgánom ako celkom. Osoba môže mať oči, ale ak je zničené vizuálne vedomie, osoba nebude schopná vidieť.
Krátkodobá myseľ
Objektom šiesteho vedomia – mentálneho zmyslu je akákoľvek poznateľná vec. To je známe ako krátkodobá myseľ, ktorej jemná zmyslová schopnosť je vo svojej podstate mentálna. Krátkodobou mysľou sa nazýva preto, lebo sa objavuje vždy keď začína alebo vzniká mentálne poznávanie. Tento moment umožňuje, aby sa objavilo mentálne vnímanie; je to priestor medzi vedomím a jeho objektom. Je to ako priestor medzi tvárou osoby a zrkadlom, bez ktorého by osobu nebolo možné vidieť. Krátkodobá myseľ je medzera, ktorá oddeľuje vedomie od svojho objektu, je to ich vzájomný rozstup. Avšak nie je to vzduchoprázdno, ale niečo, čo je vo svojej podstate mentálne. Prostredníctvom meditácie je možné, aby myseľ spoznala jej vlastnú zmyslovú schopnosť.
Šesť zmyslových schopností; šesť čiastkových vedomí, ktoré im zodpovedajú a šesť objektov, ktoré ich stimulujú; všetky sa vynárajú zo základného vedomia a späť v ňom miznú ako vlny, ktoré sa dvíhajú a strácajú v oceáne. Všetkých týchto osemnásť rôznych faktorov tvorí projekcie mysle zahŕňajúce takzvané zmyslové objekty, ktoré nemajú hmotnú podstatu. Okrem toho, tieto faktory existujú len vo vzťahu jeden k druhému a nie nezávisle – vlastným pričinením.
Ako k tomuto vzájomne závislému vzťahu zmyslových procesov dochádza? Od času bez počiatku, zanechalo naše návykové správanie pochádzajúce z nevedomosti stopy, ktoré sú uložené v základom vedomí. Základné vedomie nedokáže rozpoznať svoju vlastnú skutočnú podstatu a samú seba spolu s piatimi psychofyzickými zložkami (skt. skandhy) považuje za "Ja". Táto mylná viera spôsobuje emocionálne rozrušenia, ktoré ovládajú správanie. Konanie ega je predmetom zákonitosti príčiny a následku, čo zanecháva stopy alebo tendencie, ktoré sú uložené v základnom vedomí až kým nedozrú, vytvárajúc oblasť vnímania, ktorá zodpovedá konkrétnej tendencii. Napríklad, ak je v základnom vedomí uložený potenciál stať sa ľudskou bytosťou, tak keď dozrie, bude sa objavovať šesť zmyslových schopností, ich šesť objektov a šesť čiastkových vedomí, ktoré zodpovedajú ľudskej existencii.
Základom pre vnímanie sveta je čiastkové vedomie mentálneho zmyslu a krátkodobá myseľ, pretože práve ona prostredníctvom ďalších piatich zmyslových schopností vytvára pojmy objektového sveta; pamätá si ich, rozlišuje jeden od druhého a potom k nim inklinuje alebo k nim prechováva averziu. Toto je jeden druh pripútanosti. Ďalší druh pripútanosti je formovaný emocionálne rozrušenou mysľou. Podstata emocionálnej a krátkodobej mysle je rovnaká, hoci následná pripútanosť sa prejavuje trochu odlišným spôsobom.
Emocionálna myseľ
Práve emocionálne rozrušená myseľ lipne na predstave ega. Tento aspekt mysle predpokladá, že "Ja existujem" a "Ja som lepší a dôležitejší ako ostatní". Tieto domnienky sú úplne nesprávne, pretože ego neexistuje v žiadnom z ôsmich vedomí. Táto predstava existencie "Ja" vytvára rôzne emócie, ktoré myseľ rozrušujú. Táto emocionálne rozrušená myseľ je taktiež zdrojom toho, čo sa technicky nazýva "rozrušené asociácie". Prostredníctvom považovania piatich psychofyzických zložiek za skutočné a ich následným formovaním ega; myseľ vytvára asociácie, ktoré v skutočnosti neexistujú a ktoré preto môžu byť pozorným preskúmaním ich skutočnej podstaty odstránené.
Stručne vyjadrené, vznikanie krátkodobej mysle je podmienkou, ktorá umožňuje vznik čiastkového vedomia. Emocionálne rozrušená myseľ je podmienkou, ktorá necháva myseľ zatemniť zmätenými emóciami.
Základné vedomie
Základné vedomie je skladisko v ktorom sú uložené všetky karmické semienka, ktoré sú výsledkom našich predošlých činov. Tu sú uložené, až kým nedozrejú. Preto je to základ z ktorého sa objavujú dozreté semienka – základ okolitého sveta. Náš svet, ktorý vnímame, je aktivitou siedmych čiastkových vedomí, ktoré sú samé produktom tohto základného vedomia.
Všetky činy týchto siedmich druhov vedomia sú v základnom vedomí uložené ako cnostné alebo negatívne stopy. Základné vedomie je samé osebe neutrálne a nepozná ani dobro ani zlo. Je ako rozsiahly oceán – z hladiny kde dozrievajú tendencie sa objavuje ako para. Sedem druhov čiastkového vedomia je ako dážď – ich aktivita formuje rieky, ktoré tečú naspäť do oceánu, kde je všetka ich voda bez straty zachovaná až kým sa vyparovanie znovu nezopakuje.
Základné vedomie je tiež známe ako "výberca", v zmysle, že vyberá jedno zrodenie za druhým. Keď tento súčasný ľudský život skončí, nasleduje zážitok barda, v ktorom základné vedomie znova projektuje šesť typov čiastkového vedomia rovnako ako emocionálne rozrušenú myseľ a berie na seba tento typ existencie. Keď bardo skončí, vedomia, zmyslové schopnosti a zmyslové objekty sa zo základného vedomia spoja dohromady a vytvoria ďalšiu existenciu.
Ďalším názvom pre základné vedomie je podmienené vedomie. Podmienené, lebo vo svojej existencii je závislé od ďalších siedmych vedomí. Nasledovaním už použitého príkladu, tak ako oceán nemôže existovať bez dažďa, riek a vyparovania; tak nemôže základné vedomie existovať bez aktivity siedmych druhov vedomia a stôp, ktoré nechávajú. Keď si myseľ uvedomí svoju skutočnú podstatu a nie je viac zmätená, aktivita siedmych druhov čiastkového vedomia je potlačená a oni prestanú existovať. V tom istom momente skončí aj základné vedomie.
Tento bod podmienenej podstaty základného vedomia je veľmi dôležité pochopiť. Ak by existovalo samo o sebe bez aktivity siedmich druhov vedomia, bolo by rovnaké ako základná myšlienka školy Samkhja a Buddhovo učenie by bolo na nerozoznanie od rannej indickej filozofie.
Pôvodná podstata mysle
Podstatou základného vedomia je nemenná buddhovská podstata, ktorá bez ohľadu na to či je alebo nie je zatemnená nevedomosťou, ostáva stále rovnaká. Keď myseľ rozpoznáva jej skutočnú podstatu, základné vedomie a sedem druhov čiastkového vedomia, ktoré prináležia zmätenej mysli, sú nahradené inými osvietenými módmi existencie. Tieto módy sú sférami aktivity odlišných foriem prvotného vedomia.
Cesta zo zmätku
Premena ôsmich čiastkových vedomí na osvietený mód bytia sa odohráva počas praxe cesty vedúcej k úplnému osvieteniu. Táto cesta má päť fáz.
Cesta hromadenia
Prvá fáza je známa ako cesta hromadenia. V základnom vedomí sú uložené semienka, ako výsledky predošlých, emóciami poškvrnených činov, ktoré budú dozrievať do existencií v ktorých je tak veľa utrpenia, že v nich duchovná prax nie je možná. Týmto semienkam musí byť zamedzené do takejto formy dozrieť a to hromadením cnostných činov, ktoré musia pokračovať až kým nebudú odstránené posledné stopy utrpenie nesúcich semienok. Tak ako kus dreva musí horieť pokiaľ sa v ohni nezmení na popol.
Tento postup sa dá tiež prirovnať k aplikovaniu protilieku po prehltnutí jedu. Napríklad liekom na zabitie, je ochraňovať a udržovať život; prax štedrosti slúži ako protiliek na krádež; atď. Konečný výsledok hromadenia takýchto pozitívnych činov je ľudské znovunarodenie, ktoré je pre dosiahnutie buddhovstva nevyhnutné, pretože len ako ľudia môžeme túto cestu praktikovať.
Práve keď začíname s cestou hromadenia, začíname meditovať. Typ meditácie, ktorý na ceste hromadenia praktikujeme (skt. šamatha, tib. šinä) rozvíja duševný pokoj a stabilitu, ktorá pripravuje myseľ pre pochopenie jej pôvodnej podstaty. Spôsobom rozvíjania stability mysle je tréning spočívania na objekte so sústredenou pozornosťou.
Spočiatku je myseľ v meditácii buď neustále plná myšlienok a úplne mimo ovládania alebo je ospalá a stratená v mentálnej mdlosti, kedy sa mentálny pokoj javí ako takmer nedosiahnuteľný. Avšak prostredníctvom postupnej praxe sa myseľ stáva stabilnou a zatiaľ čo je jasná a bdelá, je schopná prirodzene zotrvávať na jej objekte sústredenia.
Táto meditácia pre rozvoj pokoja vytvára základ pre prax meditácie vhľadu (skt. vipašjana, tib. lhagtong), ktorá obsahuje techniky pre hlboké skúmanie ne-ja, s cieľom uvedomiť si skutočnú podstatu základného vedomia.
Cesta spojenia
Meditácia, ktorú praktikujeme na ceste hromadenia prináša štyri skúsenosti, ktoré ukazujú, že sme postúpili na ďalšiu cestu. Cesta spojenia dostala svoj názov kvôli faktu, že je spojená s prvým uvedomením prvotného vedomia, prvou úrovňou bódhisattvu, kde je odstránené všetko hrubé mentálne zatemnenie. Štyri skúsenosti cesty spojenia signalizujú, že naša meditácia začína prinášať ovocie.
Prvá z týchto skúseností sa nazýva "teplo", ale nie preto, že má niečo spoločné s fyzickým teplom alebo kundalíni jogou. Teplo je znakom blížiaceho sa ohňa, ako keď predtým než sa elektrický radiátor stane skutočne horúcim, sa najprv zapne. Tento prvý náhľad signalizuje nadviazanie kontaktu s prvotným vedomím. Na to je potrebná hlboká meditácia vhľadu. Nedomnievajte sa, že akýkoľvek neobvyklý pocit, ktorý môžete počas meditovania mať, je znakom tepla.
Druhá skúsenosť nazvaná "štít" alebo "vrchol", sa objavuje keď dosahujeme stabilitu našej praxe. Na tejto úrovni naša rastúca osobná skúsenosť meditácie vedie k úplnej istote k učeniu Buddhu. Sme presvedčení o jeho platnosti a o tom, že praxou môžeme dosiahnuť dokonalé buddhovstvo. Do tohto bodu nášho duchovného rozvoja sa z času na čas objavujú pochybnosti a učenia musíme brať s dôverou. Od tohto bodu ďalej však zákonitosť príčiny a následku chápeme priamo — vieme, že z negatívnych činov bude vznikať utrpenie, atď. Všetky pochybnosti sú odstránené.
Začiatok tretej skúsenosti, "tolerancie" signalizuje nárast moci nášho pochopenia. Pozitívny vplyv meditácie vhľadu sa stáva tak silným, že má moc potlačiť akékoľvek negatívne tendencie v základnom vedomí, dokonca aj tak vážne, že by mohli viesť k znovuzrodeniu v pekelnej sfére (jedna zo šiestich sfér existencie alebo tiež stavov mysle). Pozitívne konanie je mocnejšie než zatemnenie spôsobené negatívnymi a emocionálne rozrušenými činmi. Pozitívum je dostatočne silné na to, aby negativitu tolerovalo, ale nebolo ňou zdolané. Prax je vo všeobecnosti charakterizovaná postupným oslabovaním negatívnych činov a zosilňovaním pozitívnych činov. Ale len v tejto fáze tolerancie sa pozitívne činy stávajú skutočne schopnými odolať akejkoľvek negatívnej tendencii, akokoľvek intenzívna môže byť.
Štvrtá a posledná skúsenosť sa nazýva "najlepšia na svete", pretože je najlepšia zo všetkých skúseností, ktoré v tomto svete samsáry môžme mať. S ďalším krokom vstupujeme na cestu chápania a viac nie sme v bežnej sfére bytia. Táto najlepšia skúsenosť na svete je vstupnou bránou k prežitku prvotného vedomia.
Cesty chápania a meditácie
Moment v ktorom je vnímané prvotné vedomie značí začiatok cesty chápania. V tomto momente opúšťame cyklickú existenciu bez toho aby sme sa do nej vrátili, pretože je odstránené hrubé zatemnenie emocionálnymi rozrušeniami. Toto videnie prvotného vedomia je ako videnie nového mesiaca: aj keď to je skutočný mesiac, ešte nie je v splne. Počas nášho postupu k ďalšej ceste, ceste meditácie sa naše chápanie rozvíja až do nasledujúcej desiatej úrovne bódhisattvu na ktorej sa chápanie stáva úplným ako mesiac v splne.
Cesta neučenia
Piata a posledná cesta značí úplnú premenu základného vedomia na prvotné vedomie. Táto premena sa objavila bez zmeny podstaty základného vedomia. Skutočná podstata základného vedomia bola vždy sférou aktivity prvotného vedomia, ale pochopeniu tohto vedomia bránilo zatemnenie emocionálnymi stavmi mysle, dozrievajúcimi karmickými tendenciami, atď. Odstránením tohto zatemnenia je možné vidieť, čím základné vedomie v skutočnosti je. Takže k žiadnej zmene podstaty nedošlo.
